O autorovi
Články
Audio
Video
Foto album
Evanjelium nedele
Aktuálne
Perspektívy ekumény
Rozhovor pre Evanjelický Posol
Perpektívy ekumény

Evanjelický posol

Krátke predstavenie? Katolícke noviny majú 155 rokov, 88 tisícový náklad a okolo 300 000 čitateľov.  Obsahom sú určené pre praktizujúcich veriacich aby „živili“ ich náboženský život. Prevládajú náboženské témy, zo spoločensko – politických sa venujeme len tým, ktoré sa nejako prelínajú s náboženským presvedčením veriaceho. Asi polovicu tvoria trvali predplatitelia, máme aj okolo 250 vlastných kolportérov a okrem hromadného odberu v chrámoch možno KN kúpiť aj vo väčšine obchodných reťazcov, každú nedeľu ich dávame gratis do IC-vlakov, kde majú ľudia čas čítať – je to reklama i apoštolát zároveň. Podľa ankety nás číta 40% mužov a 60% žien, nad 70 rokov je 18% čitateľov, pod 50 rokov 39% a až 55% uviedlo, že čítajú noviny celé. Čo sa týka vzdelania, 47% má stredoškolské a 32% vysokoškolské vzdelanie. Šéfredaktorom som tu od marca 2000 a na tvorbe novín sa podieľa 6 redaktorov a spolu s inzerciou a distribúciou sme 25-  členná partia, okrem mňa sú to všetko laici,  70 % ženy, nuž v našom prípade nemožno hovoriť že by žena nemala v Cirkvi priestor a hlas.


 
1.Čo vo Vás osobne evokuje slovíčko "ekuména"?

Celkom spontánne pravidelný mail „Ekuména vo svete“, ktorý mi elektronicky posiela Ondrej Prostredník a ktorý si vždy pozorne prečítam. Vďaka nemu má zároveň dosť živú predstavu aj o živote a aktivitách cirkví, tvoriacich „ekuménu“. Kvitujem, že evanjelickí ale aj iní biskupi dávajú promptné a jednoznačné vyhlásenia aj k spoločenským, politickým či ekonomickým problémom vo svojich krajinách. A že sa „nehanbia“ za Krista. V EÚ, v prílišnej a podľa mňa nie správnej tolerancii a aby sme sa nedajbože niekoho nedotkli, sa hovorí len o „hodnotách“. Zabúda sa zdôrazňovať, že silu podľa týchto hodnôt žiť nám musí niekto dať. Je to náboženstvo s celým vlastným systémom sviatostí, modlitieb atď. no v konečnom dôsledku je to sám Kristus. Bez neho sa síce o hodnotách môžeme rozprávať, ale v živote ich nebude cítiť. A obsahovo si pod „ekuménou“ predstavujem rast, pohyb, vytváranie Cirkvi približne v takej jednote, aká popri rôznosti vládla prvé tisícročie. 


2. Na ktoré konkrétne ekumenické činnosti vo vzťahu Katolíckej cirkvi a ECAV na Slovensku - aktívnu ekuménu - by ste chceli upozorniť širokú verejnosť, čo pokladáte v tomto smere za pozoruhodné?


Živo spomínam, ako sme s Ondrejom Prostredníkom pracovali na „ekumenickom preklade“ Spoločného vyhlásenia ohľadom náuky o ospravedlnení. Bol to zápas o každé slovíčko a už samotná práca bola budovaním ekumény. Problém bol už v tom, že vyhlásenie má originál v angličtine i nemčine a vo viacerých veciach sa navzájom líšia. Kým sme našli vhodné slovíčko, museli sme si jeden druhému vysvetliť jeho teologické chápanie vo svojej cirkvi. To bola pre mňa dôležitá lekcia. Len cez hlboké pochopenie právd viery možno dospieť aj do hlbokej zhody. A myslím, že tomuto Vyhláseniu sa venovalo málo pozornosti. Je náročne štylizované, no práve preto by sa žiadalo „rozmeniť ho na drobné“, pomôcť ľuďom pochopiť čoho sa týka zhoda, ku ktorej sa medzi našimi Cirkvami dospelo.


3. Ako z Vášho pohľadu hodnotíte úroveň vzťahov Evanjelickej a Katolíckej cirkvi za posledné roky a v súčasnosti?

Vývoj má celkove pozitívny smer. Aj čas pracuje za nás – mnohé napätia medzi katolíkmi a evanjelikmi mali na Slovensku svoje osobitné príčiny, ktoré vlastne nevyplývali z náboženských rozdielov. Bola tam závisť, ekonomické záujmy, rodinné či susedské spory, a na to sa našťastie zabúda. Dôležité je postupné vytváranie i podpisovanie zmlúv, ktoré vyjasňujú postavenie a pôsobenie cirkví v našej spoločnosti. Bolo treba čeliť mnohým predsudkom a tlaku médií. Teraz je už všetkým jasné, že ak má Katolícka cirkev zo svojho statusu možnosť vytvárať medzinárodné zmluvy, ostatné cirkvi to nielen že nediskriminuje, ale na základe vnútroštátnej legislatívy dostanú tie isté garancie, aké nepriamo aj pre nich dosiahla Katolícka cirkev na úrovni medzinárodného práva. Na viaceré spoločenské situácie sa reagovalo spoločnými vyhláseniami. A to by sa malo robiť ešte častejšie. Veď v sociálnych a morálnych oblastiach máme na veci väčšinou rovnaký alebo veľmi blízky názor a v očiach spoločnosti má také vyhlásenie väčšiu váhu než keď ho robí jednotlivá cirkev. Čo ma niekedy znepokojuje je jav, že sa ekumenický dialóg zužuje na toleranciu voči druhému alebo na spoluprácu. Cieľom ekumány nie je len pokojné spolužitie vedľa seba ale postupné vrastanie do plnej jednoty. Aj teologickou aj liturgickou rôznosťou vzrastá spoločný poklad jednej Cirkvi. 


4. Mohli by ste nám prezradiť nejakú osobnú spomienku na "niečo ekumenicke" (povedzme nejakého priateľa - evanjelika, alebo niektoré podujatie...)

Tých spomienok je viacero. Keď som začal ako kaplán učiť náboženstvo, na konzervatóriu vo vedľajšej triede učil evanjelický kolega. Na medziposchodí bol automat, tak sme cez prestávku chodili na „ekumenickú kávu“, raz som ja pozval jeho, raz on mňa a vždy sme pri nej príjemne podebatovali, i poťažkali si na svojich „šéfov“. Veľký zážitok bol, keď sme s Ondrejom Prostredníkom komentovali priamy prenos z podpísania „Spoločného Vyhlásenia“ v Augsburgu. Kým šla mestom procesia, nemecká televízia, od ktorej sme brali signál, zaradila štúdiový rozhovor medzi katolíckym a evanjelickým teológom. Avšak nastal skrat a nám prichádzal do slúchadiel hlas organu z chrámu. Išli sme asi 10 minút naživo, videli sme dvoch teológov, ktorých sme mali tlmočiť ako usilovne čosi hovoria a nepočuli sme vôbec nič. Nuž sme si museli vymýšľať – hovorili sme o vzniku a obsahu tohto vyhlásenia. A korunovala to divácka pochvala: „celkove ste boli dobrí, ale pri tej ťažkej odbornej diskusii bolo vaše prekladanie priam excelentné.“ A práve z neho sme nerozumeli ani slovo. Alebo som pochovával evanjeličku. Bolo to v krematóriu, po pohrebe som sa už lúčil s príbuznými keď dobehol obradník a veľmi ma prosil, že už 20 minút mal bežať evanjelický pohreb a kňaz neprišiel, ľudí nemožno poslať domov a už prichádzajú aj na ďalší pohreb. Nuž som sa s rodinou dohodol a pochoval som „po katolícky“ ale v porozumení a pohode. Zažil som aj veľmi dojímavý spoločný pohreb – to bolo po havárii, v ktorej zahynul aj otec evanjelik, aj syn katolík. Pochovávali sme spoločne s evanjelickým pastorom a išli sme na striedačku, jednu modlitbu z katolíckej knižky, jednu z evanjelickej. Krásne to zapadalo a prítomní to hodnotili ako výrečné svedectvo.



5. Zaujímalo by ma, či je katolíckym kňazom všeobecne odporúčané, aby vo svojich farnostiach pestovali ekumenické vzťahy s evanjelickými cirkevnými zbormi - alebo je to len na ich osobnej aktivite?

K rozvíjaniu ekumenických vzťahov sú katolícki kňazi vedení už v seminári. Posledným pápežom veľmi záležalo na ekumenickom dialógu, vyšli dôležité dokumenty, konali sa dôležité návštevy a podujatia. Ten postoj otvorenosti sa prenášal aj do diecéz. Kto je „na pulze Cirkvi“, vníma túto potrebu. V praxi je to však najmä na osobnom záujme. Veď sa odporúčajú aj mnohé iné veci, a je len na kňazovi s akým zanietením ich realizuje.


6. A na záver: čo by ste obom naším cirkviam zaželali pri príležitosti Aliančného modlitebného týždňa?

Nikto nepochybuje o platnosti zásady, že čím budeme bližšie k Bohu, o to si budeme bližší aj navzájom. A nič nepribližuje účinnejšie k Bohu i blížnemu, ako spoločná modlitba. Z nej potom pramení aj záujem o náuku aj praktické prejavy v oblasti charity a spoločenského života. Nuž prajem všetkým, ktorí sa do programu tohto týždňa zapoja, aby ich účinne priblížil k Bohu i navzájom.
00040.jpg

Kontakt: gavenda@rcc.sk
Upozornenie: Všetky texty, fotografie, audio a video nahrávky sú chránené autorským zákonom. V prípade záujmu o zverejnenie kontaktujte autora.