O autorovi
Články
Audio
Video
Foto album
Evanjelium nedele
Aktuálne
Tvorivosť ako imperatív bytia
K tvorbe Jozefa Leikerta
Tvorivosť ako imperatív bytia


	Jozef Leikert bol pred niekoľkými rokmi vážne chorý. V ono osudné popoludnie vo februári 2005 vo Fakultnej nemocnici na Mickiewiczovej ulici v Bratislave som mal česť mať službu „vrátnika“ pri bráne života a priniesť mu pozvanie vrátiť sa späť. Na „iske“ bolo pootvorené okno. Ozýval sa spod neho podvečerný šum života. Prístroje, na ktoré bol napojený ukazovali, ako z neho život postupne odchádza. O sviatosti pomazania chorých by vedeli svoje rozprávať kňazi. To podstatné aj tak zostáva tajomstvom. Bola to chvíľa, keď Jožko počul volanie späť. „Možno aj preto, aby som napísal tieto verše“ , ako hovorí v úvode svojej básnickej zbierky Dotyky duše. Hraničné situácie kladú základné otázky. „Možno som bol pritom aj preto, aby som mu venoval túto reflexiu“, dodávam si pre seba. Viedol ma k nej nielen Jožkov a jemu podobné osudy, ale najmä jeho básne, predovšetkým tie z Dotykov duše a tak som z nich vybral niekoľko veršov, ktoré ma inšpirovali k zamysleniu. A tak nasledujúce myšlienky ponúkajú príspevok k hodnotným hodnoteniam života a tvorby Jozefa Leikerta. Sú pokusom o jeho náboženskú interpretáciu či zarámovanie, najmä v ponímaní mystiky kresťanského Východu, mystiky integrálneho bytia, mystiky srdca, ktorá je neobjavene blízka aj nášmu slovenskému ponímaniu.

„Ponížený smrťou / a zahanbený životom. // Vrátil som kameňom / slová /a stromom / ľúbostné listy. // Objal ma / nedotknuteľný čas.“ 


Saltom dôvery do plnosti bytia


Najhlbšie rezy robí človek až pri dotyku so smrťou. Čo v nich stráca a čo získava, dáva zmysel týchto ťažkých chvíľ. Ako zvykol zdôrazňovať Romano Guardini, každé životné obdobie znamená niečo osobité, čo nemožno odvodiť ani z minulého, ani z budúceho. Zároveň sa každá chvíľa stáva súčasťou života ako celku. Je to stále ten istý človek, ktorý žije práve tým, že kráča cestou života, stráca a zmysluplne napreduje. Guardinimu patrí aj výrok, že „nepomíňajúce rastie v tej miere, v akej človek vníma pomíňajúce. To konečné sa stáva viditeľné vďaka absolútnemu“.  Keď sa človek snaží len realizovať sám seba, míňa sa so svojím cieľom. Iba existencia, presahujúca samú seba, znamená sebarealizáciu.

„Oziaba ma duša. / Ľahučko. / Až po končeky prstov. // Čoraz zreteľnejšie počujem / zadretý dážď. // To zo sna vstávajú / ukrižované cintoríny.“ 

Do nových sfér bytia sa človek dostáva cez radikálne zlomy. „Začínať znamená pripraviť sa, nakročiť a vyštartovať; zostávať predstavuje trvalosť, kontinuitu a spoľahlivosť, ale i stagnáciu a zatvrdilosť“ , konštatuje Bazilius Doppelfeld vo svojich úvahách o tom, čo nás zväzuje a čo oslobodzuje vo vnútornom živote. Niečo opustiť podľa neho znamená oslobodenie, získanie odstupu, a to až k pripravenosti na smrť. Abrahámovo a abrahámovské vykročenie zo svojej krajiny znamená zanechať všetky istoty, skok do neznáma, pričom až dopadom na vopred nevidený druhý breh sa otvára úplne nová budúcnosť, požehnanie do tisíceho pokolenia a zárodok ovocia, ktorého bude ako hviezd na nebi a piesku na morskom brehu. Je to skok viery a dôvery, vďaka ktorej apoštol Pavol nedbá na to, čo je za ním, ale ženie sa k tomu, čo má pred sebou. Dejiny povolania sú dejinami opúšťania. Povolanie je realizovaná odpoveď na volanie bytia po vlastnej, neopakovateľnej a jedinečnej životnej ceste. Na nové cesty nemožno vykročiť bez opustenia starých. Dávna paradigma sa neustále opakuje: „Poďte za mnou a urobím vás rybármi ľudí. Oni hneď zanechali siete a nesledovali ho, dorazili k brehu, nechali všetko a išli za ním...“ Colník Lévi „opustil všetko a išiel za ním...“ 

„Pozametám život / a srdce zarámujem / do najkrajšieho rámu. // Každý večer / tá istá tma. // A predsa medovo iná.“ 

Ďalší krok do plnosti života si vyžaduje rozlúčiť sa s krásnym obrazom, ktorý človek o sebe prechováva, o ktorý sa stará a ktorý neustále ukazuje ostatným. Znamená to neutekať od seba, nezatvárať oči nad svojou povahou a slabosťami. Kamkoľvek by človek utiekol, prinesie si tam seba samého. Opustiť sám seba môže len ten, kto sám seba reálne prijme. Kto sa túži napriahnuť do budúcnosti, musí zanechávať momentálne istoty, na ktoré si zvykol. Je to krok odvahy. Všetko nové a nezvyklé vyvoláva neistotu a strach. Človek potrebuje oporu, prijatie, povzbudenie a pomoc. Obrátenie je obyčajne možné. až keď sa človek ocitne úplne na dne, odkiaľ si už sám nedokáže pomôcť. 

Koniec prichádza sám od seba, nie však nový začiatok. Choroba priamo úmerne svojej intenzite radikalizuje proces opúšťania i otvárania sa. Zomierať znamená otvoriť svoju dlaň a vedome sa zveriť niekomu, komu dôverujem a o kom viem, že u neho budem v bezpečí. Mystika tento prerod nazýva kenózou. Ak sa má ľudská osoba stať sama sebou, musí sa stať „agapickou“, dávajúcou sa v láske až po sebažertvu. Málo známa a pritom slovenskej mentalite blízka je vízia mystickej tradície kresťanského Východu. Pavol Florenskij nazýva túto kenózu „ochudobňovaním sa“, „vyčerpávaním“ seba samého, „zvlieknutím sa“ zo seba samého, ktoré vedie k obnove môjho bytia, k bytiu, ktoré mi je vlastné.  Znamená cestu k plnosti bytia cez smrť toho, čo mu v plnosti bráni. Neznamená to však platónske pohŕdanie telesnosťou, ale jej pretvárajúce povznesenie. Lebo ako hovorí Pavel Evdokimov, „človek ako taký nemá jednoducho ľudskú tvár. Od chvíle Kristovho vtelenia Boh už nie je iba Boh: je Bohočlovek. Z toho vyplýva, že ani človek už nie je iba človek. Je bytosťou bohoľudskou alebo démonickou“ .


Tvorba ako „stávanie sa“

„Pri stvárňovaní svojho diela sa v skutočnosti umelec sám natoľko vyjadruje, že ono predstavuje jedinečný obraz jeho bytia, teda toho, čím je a ako je. Keď umelec stvárňuje majstrovské dielo, povoláva k životu nielen svoje dielo, lež ním odhaľuje do určitej miery aj svoju vlastnú osobnosť“,  hovorí v Liste umelcom Ján Pavol II. Neplatí to len o umelcoch. „Život dostávame ako možnosť, a záleží len na nás, čo vytvoríme z toho, čo nám bolo dané.“ To hovorí Viktor Emil Frankl, ktorý nachádzal možnosti napĺňania bytostného zmyslu aj počas trojročného pobytu v koncentračných táboroch a na základe vlastnej skúsenosti často opakuje, že „byť človekom, to nie je fakt, to je možnosť“.  

Byť človekom znamená byť na ceste, byť homo viator, je to proces, tvorivé premieňanie možností života na „stávanie sa tým, kým som“. Naplnenie však človek nachádza až keď sa stáva aj „tým, kým má byť“. Keď človek v sebe zdokonaľuje Boží obraz a privádza ho k dokonalosti, človek tvorí sám seba. Ak ktorákoľvek ľudská činnosť nemá byť len prácou ale tvorbou, sebarealizáciou, treba aby človek zachytával a stvárňoval originálny praobraz svojho jedinečného bytia. Keďže to je stvárňovanie Božieho obrazu, má každá činnosť absolútnu hodnotu. Človek sa zbožšťuje nakoľko sa pripodobňuje praobrazu svojho bytia v Bohu. Inak je činnosť modloslužba. Modla je vec, ktorú vytvoril človek. Ak sa jej klania, sám sa stáva vecou. Modloslužba je kult vecí, z ktorého sa rodí aj kultúra vecí. Tá má príliš ďaleko k tomu, aby mohla byť kultúrou človeka.

Ani mystika kresťanského Západu nie je od tejto vízie zásadne odlišná. „Vskutku, každá umelecká intuícia presahuje to, čo vnímajú zmysly a snaží sa prenikaním skutočnosti interpretovať aj skryté tajomstvo. Intuícia vyviera z hĺbky duše tam, kde sa stretáva snaha dať svojmu životu zmysel, s letmým vnímaním krásy a tajomnej jednoty vecí. Jedna zo skúseností, ktorú zdieľajú všetci umelci, je skúsenosť o neprekonateľnom rozdiele medzi akokoľvek vydareným dielom ich rúk a medzi podmanivou dokonalosťou krásy, ktorú vnímajú v zápale tvorivého okamihu,“  píše Ján Pavol II v Liste umelcom, pričom vzor takéhoto prístupu vidí vo Františkovi Assiskom, o ktorom Legenda maior hovorí: „V krásnych veciach kontemploval Najkrajšieho. A zatiaľ čo sledoval stopy vtlačené do stvorení, prenasledoval všade Milovaného“. 

 „Byť či nebyť, / vrátiť sa / či nevrátiť. // A predsa ma / nohy ťahajú k tvojim / topánkam.“ 


Duch, dych, dýchanie, inšpirácia...

Kresťanský pohľad na človeka je v pravom zmysle slova personalistický. Boh vo svojom zjavení volá a vyzýva človeka do slobodnej účasti na svojom nekonečnom a večnom živote. Toto partnerstvo nekonečnej Božej slobody a dejinnej slobody človeka zakladá a utvára ľudskú osobu ako takú a súčasne ju v spoločenstve uschopňuje mať účasť na osude ostatných. Karel Várna dochádza k záveru, že veľkí zakladatelia personalistického dialogizmu ako Gabriel Marcel, Ferdinand Ebner, Franz Rosenzweig a vyzretý Martin Buber sú zhodne presvedčení, že „človek je autenticky a definitívne sám sebou, že je odlišný od každého iného človeka, že už nie je jedincom zo svojho rodu, náhodným predstaviteľom svojho druhu, ale jedinečnou, neopakovateľnou a nenahraditeľnou osobou, ktorej menom sa na ňu Boh obracia ako na jednotlivca. Tu es, ergo sum.

Túto odpoveď nedokáže poskytnúť ani predkresťanské myslenie, ani ázijská mystika, ani idealizmus, ani psychológia alebo sociológia.“  Do tohto bodu konverguje aj biblické ponímanie. Na počiatku bolo aj podľa neho Slovo, rozhovor. Na počiatku bola komunikácia, vzťah medzi osobami. Aj človek bol stvorený v dialógu a v dialógu lásky má stvorenie dosiahnuť i svoje naplnenie. Ľudská komunikácia je odrazom Boha, aj človek sa v komunikácii stáva osobou a obrátiť sa k druhému znamená vidieť v očiach druhého seba samého.

„Každé ráno si si kľakla / pred sporák / ako pred oltár // a otvorila dvierka / na svätostánku. // Popamäti si rozložila nový deň.“ 

Ak zdieľanie lásky je cestou sebautvárania už na medziľudskej rovine, podstatná realizácia konečného ducha voči Absolútnu sa musí napĺňať v slobode vlastného konania. To dáva konečnému duchu absolútnosť, ktorú nemožno nikdy prekonať ani prevážiť inými konečnými medziosobnými hodnotami. Všetko konečné a každodenné sa tým však stáva účasťou na živote Absolútneho bytia. Druhý človek, ktorý mi vychádza v ústrety ako duchovný a osobný subjekt a ktorého uznávam ako moje ty, vyvoláva vo mne slobodný a úplne osobný postoj. Na najvyššej úrovni poznania, teda v osobnej sfére, vytvára poznanie a láska, múdrosť a vôľa jednotu: viac lásky zakladá viac múdrosti a naopak. 

Pavel Florenskij to zhŕňa do nasledujúceho princípu: „Skutočné poznanie Pravdy je možné len v láske. A naopak, poznanie Pravdy sa prejavuje ako láska. Silou tejto lásky sa všetka skutočnosť javí zjednotená ako všejednota (vsejedinstvo).“  Vladimír Solovjov vidí uskutočnenie tejto jednoty vo chvíli, keď Mojžiš z horiaceho kra počúva Slovo. V tejto chvíli dospieva k celostnému, náboženskému, posvätnému poznaniu. To nevylučuje, naopak, zahŕňa všetky ostatné stupne poznania. Dokonalú jednotu bytia možno ponímať len v poznaní láskou. Je to práve táto láska, čo zaručuje pravosť a jasnosť poznania. Láska je vždy príťažlivá. Prejavuje sa aj tým, že vzbudzuje túžbu po ucelenom poznaní v jednote bytia. Vťahuje do tajomstva, ktoré sa v láske stáva zjavením. Tak nastáva ono pretvorenie sveta láskou.

Toto najvnútornejšie „ja“ sa do značnej miery prelína s pojmom svedomia. Je to priestor najhlbšieho dialógu. Radosť z vykonaného dobra a výčitka zo zla je len jeden z prejavov svedomia. Viktor Emil Frankl ho vníma ako orgán, ktorý počúva hlas transcendentna, toho, čo nás presahuje. Neskôr svoje ponímanie svedomia ešte prehlbuje, a nazýva ho orgánom zmysluplnosti života – podobne ako je oko orgánom zraku.   

 Kresťanské náboženské ponímanie svedomia hovorí, že „svedomie je najskrytejším jadrom a svätyňou človeka, kde je sám s Bohom, ktorého hlas sa ozýva v jeho vnútri.“  V Božej „tvári“, v dialógu s ním a v zachytávaní podnetov ako jednotlivých kamienkov z mozaiky môjho jedinečného bytia tak utváram obraz, ktorý má Boh (absolútne Ty) pred očami, keď vyslovuje „ty“ mojej jedinečnej bytosti. Tu kdesi je zakotvená možnosť transcendencie človeka. Človek sa stáva tým, čím od počiatku je – sebou samým – do tej miery, nakoľko sa daruje a „stráca“. Čím viac človek presahuje sám seba do Boha, tým viac uskutočňuje svoju osobnú identitu. Pravá ľudská existencia sa deje pri prekračovaní hraníc sveta. Boh existuje v pluráli, je Trojica. Najvyššia a absolútna osobná bytosť je dialogická. Ale človek je imago Dei. To vysvetľuje, prečo je aj človek konštitutívne dialogická bytosť: je, lebo je v dialógu, je to spôsob jeho bytia. 

Vďaka týmto predpokladom môže západný obdivovateľ mystiky kresťanského Východu, Olivier Clément, tvrdiť: Ak má osoba absolútne prvenstvo v bytí, má svoj pôvod v Božej slobode; v stvorení je vpísané povolanie osoby.  Pohľad ruských mysliteľov na skutočnosť, že osobu nemožno redukovať na prirodzenosť syntetizuje vo svojom prelomovom diele Tomáš Špidlík.  Odvoláva sa na Berďajeva, ktorý poukazuje na dynamickú dimenziu ľudského, dialogického bytia: „Svojim spôsobom je osoba výzvou, povolaním, má sa vyvíjať konaním tvorivých činov“.  Znamená to „stávať sa tým, čím som“, odpovedať na výzvu, ktorá ma vytvára.  To znamená prekračovať svoje limity a zjednocovať sa s tým, čo kresťanstvo nazýva Božím obrazom každého jednotlivého človeka. Boh ho povolal k bytiu „po mene“, čím sa človek realizuje ako neopakovateľná a nenahraditeľná bytosť. Ako rast stromu, ktorý je celý už v semienku, z ktorého sa rozrastá. 
 
Láska, ktorá je pôvodom vzťahov, pôsobí podstatným spôsobom pri utváraní ľudskej osoby. Preto môže Boris Vyšeslavcev napísať, že „bez vzťahov, ktoré osoba udržiava, by bolo sloboda satanská.“  V láske sa človek stáva tým viac sebou, čím väčšmi sa otvára pre druhých a dáva sa im. Kto nevie prečo žiť, nevie ani ako žiť. Jedným zo silných motívov je krása. „Tento svet, v ktorom žijeme, potrebuje krásu, aby neprepadol zúfalstvu. Krása, tak ako pravda, vkladá do srdca človeka radosť a je drahocenným plodom, ktorý odoláva času, spája generácie a umožňuje im v obdive vstupovať do vzájomnej komunikácie“. 

Voči kráse je jediným adekvátnym postojom postoj obdivu. „Voči svätosti života a človeka, voči zázraku vesmíru je obdiv jediným primeraným postojom. ... Krása je šifrou tajomstva a poukazom na večné“, hovorí opäť Ján Pavol II. v známom Liste umelcom.  Skrze krásu môže človek prichádzať k integrálnemu a duchovnému poznaniu. Vec sa stáva krásnou, keď ju preniká vyššia skutočnosť. Vystihuje to Solovjovov obľúbený príklad: uhlie i diamant má to isté chemické zloženie, avšak kým uhlie svetlo tlmí, diamant mu dáva zažiariť. Preto možno krásu definovať ako „premenu“ hmoty tým, že sa do nej vtelí vyšší, nadhmotný princíp. Povedané náboženským slovníkom, čím viac sa umelec blíži k absolútnej pravde, že Boh je osoba, tým viac sa blíži k láske, k poznaniu, že Boh je láska. „Lásku však nemožno spoznať inak, než že vstúpime na jej územie. Avšak na jej územie nemožno vstúpiť inak než tým, že sa dáme milovať“,  uzatvára umelec a teológ Marko Rupnik. Alebo Jozef Leikert:

„Láska nám naprší / do očí // a my nie sme na ňu pripravení. // Holá je svojou pravdou.“ 


Cesta srdca

Romano Guardini hovorí, že „k zrozumiteľnosti nerozlučne patrí aj tajomnosť. Vytvára sa hĺbka, ktorú by malo mať všetko čo jestvuje, ak sa nemá stať atrapou. Zdá sa, že samotné bytie je utkané z tajomstva – veci, udalosti a vlastne všetko dianie, ktoré nazývame život“.  Tajomstvo by prestalo byť tajomstvom, ak by ho mohla pochopiť ľudská myseľ. Možno sa však doň ponoriť, mať na ňom účasť. Chesterton hovorí to isté spôsobom jemu vlastným: Vedec chce zmestiť celý svet do svojej hlavy. Prvé, čo sa stane je, že hlava mu praskne. Umelec svet obdivuje...  Cestou do tajomstva je krása, postojom obdiv a orgánom jeho vnímania srdce, biblicky ponímané ako najhlbšie jadro bytia. Znamená to, že umenie nemá len akúsi doplnkovú úlohu vytvárať okrasy popri životných cestách.

Tomáš Špidlík, teológ srdca,  dáva vo svojej eschatolotickej vízií umeniu vznešenú úlohu. Opisuje ju asi v tomto zmysle: Umelec vyjadruje svojim dielom seba samého, dáva tvar a hlas tomu, čo bolo v jeho duši. Umelci však hovoria o múze, o inšpirácii, z ktorých sa dielo rodí v ich duši. Nestáva sa tak v konečnom dôsledku umelec iba nástrojom? Počúva určitý hlas, ktorý nie je jeho a zároveň sa s týmto hlasom slobodne stotožňuje a chce ho vyjadriť svojim vlastným hlasom a tými prostriedkami, ktoré má k dispozícii. Vzniká tak dilema: tvorba by mala byť najvyšším výrazom ľudskej slobody a zároveň sa umelec cíti akoby zviazaný vlastným umením. 

Riešenie dilemy závisí od toho, komu patrí ten zvláštny hlas. Len v jedinom prípade človek hovorí zo svojho „Ja“ a súčasne počúva iného – ak je tým iným Boh. Moje „Ja“ je slovom jeho „Ty“. V tomto prípade poslušnosť Božiemu hlasu nielen neumenšuje ľudskú slobodu, ale ju zbožstvuje.  Preto spiritualita kresťanského Východu zdôrazňuje, že pravé umenie musí byť „bohoľudské“. Falošné umenie je démonickou posadlosťou, ktorá človeka likviduje. Keď sa s ním človek stotožňuje, umenšuje a stráca svoju vlastnú identitu. Preto Dostojevskij o kráse hovorí, že tu „diabol bojuje s Bohom a bojiskom je ľudské srdce“. 

„Čistovravné nebesá. / A strapaté dlane. // Ako málo potrebuje / človek / k najtichšej prozreteľnosti.“ 

Čokoľvek človek robí, zakúša túžbu vytvoriť niečo nové, čo doposiaľ neexistuje. Každá ľudská činnosť je kreatívna. Umelecké dielo sa rodí zo započúvania sa do Božieho hlasu a končí tým, že sa tomuto bohoľudskému slovu dáva ľudská forma. Najvýraznejšie to vyjadruje písanie ikon, ktoré má vznešenosť a hodnotu liturgie: kňaz predkladá pri liturgickej službe Pánovo telo prostredníctvom sily slova, maliar robí to isté prostredníctvom obrazu.  

To tvrdí aj Pavol Evdokimov: „Kultúra svojim vlastným spôsobom dostihuje liturgiu, predovšetkým kozmickú liturgiu, pretože kultúra sa stáva doxologickou“.  Zo srdca západnej vedy a spirituality mu ide v ústrety Teilhard de Chardin. Už v roku 1918 napísal: „Ak som už od detstva so stále rastúcou plnosťou a presvedčením miloval a pozoroval prírodu, môžem povedať, že som tak nerobil ako vedec, ale ako zbožný človek. Zdá sa mi, že každé moje úsilie, i to, ktoré bolo zamerané na čisto prírodný objekt, bolo vždy náboženským úsilím a podstatným spôsobom jednotné. Som si vedomý, že som vo všetkom vždy smeroval k dosiahnutiu Absolútna.“ 

O päť rokov neskôr si poznamenal: „V rozľahlých samotách Mongolska vidím to isté, čo kedysi na fronte: je len jediná operácia, ktorá sa na svete práve prevádza a tá jediná môže ospravedlniť našu činnosť: uvoľnenie niečoho z duchovnej skutočnosti prostredníctvom životného úsilia. Keď idem na mulici, po celé dni si opakujem – tým že nemám inú možnosť slúžiť omšu – „omšu za Svet“, a myslím, že ju slávim s väčšou jasnozrivosťou a väčším presvedčením, než kedysi. Akou krásnou bielou hostiou je táto stará Ázia – je to v tejto chvíli mŕtva hostia, ale vo svojom prachu nesie stopy tak dlhej práce, ktorú teraz zužitkujeme“. 

„Rozprestrel som ti / lúku, / oblohou sfarbenú / domodra. // Zadúšaš sa, / aby si pochopila / nekonečnosť.“ 

Skrze krásu prichádzame k integrálnemu duchovnému poznaniu. V jeho svetle sa v novom kontexte vynára aj otázka dobra a zla. Hriech sa pri takomto ponímaní javí ako opačný pól krásy. Je to „uzavretosť“, bez vzťahu k „druhému“ teda k Bohu a k všetkému stvoreniu. Je to oblasť temnoty. „Svetlo je viditeľnosť stvorenia, tma je neviditeľnosť jedného skrze druhého,  hovorí Florenskij. Preto cieľ askézy nie je formovať dobrých ľudí, ale krásnych. Je to duchovná krása, oslepujúca krása osobnosti, ktorá prináša svetlo.

Nazerať na krásu skutočnosti znamená prenikať až k jej koreňom, znamená objaviť pravdu.“  Dostojevského víziu, že „krása spasí svet“ , Berďajev rozvádza nasledovne: „Premeniť a opravdivo povzniesť ľudskú prirodzenosť znamená dosiahnuť krásu, ktorá je aj ontologickým dobrom. Keď sa dobro uskutoční a neobmedzuje sa len na symbolický legalizmus, potom je totožné s krásou. Najvyšším cieľom je krása stvorenia, nie jeho dobro. Krása zachráni svet, pretože premena kozmu, raj, Božie kráľovstvo predstavuje jej dosiahnutie“.  Pravé nazeranie má premieňajúcu a tvorivú silu.


Modlitba ako spočinutie

Umelec vidí to, čo ľudia nevidia. Jeho povolaním nie je len vytvárať krásne a zmysluplné diele, ale aj otvárať ľuďom zrak, aby dokázali vidieť krásu vlastnými očami. Nemá priťahovať pozornosť ale pozornosť upriamovať. Pomáhať ľuďom sústrediť sa na skutočnú, ale často skrytú aktívnu prítomnosť Boha v ich živote. Bez Boha nie je nič božské ani bez neho nemožno človeka zbožstviť. Miestom stretnutia Boha a človeka je modlitba. Slovo, ktoré nie je len artikulovaný zvuk, sa rodí v tichu a do ticha aj zaznieva. Len v tichu vytvárajú slová spoločenstvo. Do prapôvodného, priepastného absolútneho bytia zaznieva večné Logos. V tichu sa rodí budúci svet. Preto každé ľudské slovo nadobúda silu v modlitbe, v dialógu s večným Slovom. Ticho je predovšetkým postojom srdca z ktorého sa rodí ľudská dobrota. Slovami zdieľame v tomto svete, v tichu plnosti bytia budeme v budúcom.

„Kríže pozerajú / nebu do tváre. // Sú bosé, / očistené od hriechov. // Čo všetko nám ešte / chýba k nedeľnej prostote.“ 

Hesychia, postoj neustálej modlitby, je postojom odovzdanosti a spočinutia. Súčasníci objavujú jej fascinujúcu silu v spiritualite otcov púšte. Je spočinutím v Bohu uprostred životných bojov. Modlitba srdca je modlitbou, ktorá vychádza z jadra ľudskej osobnosti, preto ovplyvňuje celé bytie človeka. Mystici kresťanského Východu priznávajú, že dosiahnutie stavu mysle, ktorú už nič nevyrušuje, si vyžaduje veľké úsilie, no napokon vytvára nebo v ľudskom srdci. Alebo sa ocitnúť v stave, keď už človek nič nevládze. Modlitba srdca pobáda nič pred Bohom neskrývať a úplne sa odovzdať jeho milosti. V tejto pravde napĺňa človeka najhlbší pokoj. Nie je to však nijaký apatický postoj, odpútanie od tvrdej reality života.  Henri J. M. Nouwen poukázal v tomto súvise na jeden zaujímavý aspekt modlitby. Hovorí, že modlitbou môže človek niesť vo svojom srdci všetku ľudskú bolesť, žiaľ, spory a napätia, utrpenia a vojny, hlad, samotu a biedu. Nie pre nejaké mimoriadne psychologické schopnosti, ale preto, že sa ľudské srdce zjednotilo s Bohom, ktorý nosí vo svojom srdci osudy každého človeka.  

„Stromy sa prezliekli / do sviatočných šiat. // Vrúcne sa modlia. // Prostejšie zmŕtvychvstanie / nepoznám.“ 

Jedinečný osud, život každého človeka. S jeho vzostupmi, pádmi, ale aj hranicami žitia. Veď v živote každý skôr či neskôr narazí na limity, ktoré nemá silu prekročiť. Pritom jasne cíti, že až za ich horizontom čaká naplnenie jeho bytia, jeho identita aj integrita. Iba Barón Prášil, aj to len v rozprávke, sa dokázal chytiť za vlasy a vyzdvihnúť od zeme. Aby sa človek mohol dostať ponad svoje limity a stať sám sebou, potrebuje aby ho uchopila a vyzdvihla sila, väčšia od neho. „Do výšky volím pád“,  zvykne duchaplne hovoriť Max Kašparů. Nie výkon, ale odovzdanosť. Človek prekračuje vlastný tieň skokmi viery. No i schopnosť veriť má svoje limity. A veľké. Najďalej sa človek dostane, keď je bytostne pritlačený k múru. Keď už nevládze bojovať ani vzdorovať. Stav na pomedzí života a smrteľnej brány do života. Jednosmerná premávka. Len zriedka sa otvorí plavebná komora návratu. Tí, čo sa ňou vrátili, stávajú sa pre ostatných vyslancami budúcich svetov.

Ešte jeden moment je zaujímavý. Jozef Leikert sa vracal z onoho sveta a Ján Pavol II. v tom čase z tohto sveta odchádzal. Z viacerých rozhovorov s Jozefom Leikertom viem, že Svätého Otca Jána Pavla II., s ktorým sa viac razy osobne stretol, považoval za jednu z najväčších osobností minulého storočia a mal k nemu veľkú úctu. Pred niekoľkými rokmi som bol priamym svedkom ich stretnutia i toho, ako Svätému otcovi daroval svoju knihu poézie Rosa na duszy, ktorá práve vyšla v Poľsku. Svätý Otec ju vzal do ruky a palcom urobil na nej krížik. Významnejšieho požehnania sa tejto poézii ani nemohlo dostať. Myslím si, že Ján Pavol II. verše zbytočne „neodobril“. Aj pre mňa sú silné, presvedčivé a nanajvýš pravdivé.
00060.jpg

00058.jpg

00059.jpg

Kontakt: gavenda@rcc.sk
Upozornenie: Všetky texty, fotografie, audio a video nahrávky sú chránené autorským zákonom. V prípade záujmu o zverejnenie kontaktujte autora.