O autorovi
Články
Audio
Video
Foto album
Evanjelium nedele
Aktuálne
Chcel dať aj poslednému
25. nedeľa v cezročnom období
21. septembra 2014 - Mt 20, 1-16a -


Lebo nebeské kráľovstvo sa podobá hospodárovi, ktorý vyšiel skoro ráno najať robotníkov do svojej vinice. Zjednal sa s robotníkmi na denári za deň a poslal ich do svojej vinice. Keď vyšiel okolo deviatej hodiny, videl iných, ako stoja záhaľčivo na námestí. I povedal im: »Choďte aj vy do mojej vinice a dám vám, čo bude spravodlivé.« A oni šli. Vyšiel znova okolo dvanástej aj okolo tretej hodiny popoludní a urobil podobne. Keď vyšiel okolo piatej popoludní a našiel iných postávať, povedal im: »Čo tu nečinne stojíte celý deň?« Vraveli mu: »Nik nás nenajal.« Povedal im: »Choďte aj vy do mojej vinice!« Keď sa zvečerilo, povedal pán vinice svojmu správcovi: »Zavolaj robotníkov a vyplať im mzdu, počnúc poslednými až po prvých!« Tak prišli tí, čo nastúpili okolo piatej hodiny popoludní, a každý dostal denár. Keď prišli tí prví, mysleli si, že dostanú viac. Ale aj oni dostali po denári. Vzali ho a šomrali na hospodára: »Tí poslední pracovali jedinú hodinu, a ty si ich postavil na roveň nám, čo sme znášali bremeno dňa a horúčosť.« Ale on jednému z nich odpovedal: »Priateľu, nekrivdím ti. Nezjednal si sa so mnou za denár? Vezmi, čo je tvoje, a choď! Ja chcem aj tomuto poslednému dať toľko, koľko tebe. Alebo nesmiem so svojím robiť, čo chcem? Či na mňa zazeráš preto, že som dobrý?« Tak budú poslední prvými a prví poslednými.“



* * *


Hlavným posolstvom podobenstva „o robotníkoch vo vinici“, či ako ho niektorí súčasníci nazývajú „o dobrom zamestnávateľovi“ je, že spása je predovšetkým Božím dielom a Božím darom. On pozýva všetkých ľudí, každého v tej situácii, v ktorej sa práve nachádza. Boh, v podobenstve zobrazený ako pán vinice, dáva každému plný plat, všetci môžu mať účasť na radosti a šťastí Božieho kráľovstva. Nikto si nemôže nárokovať privilégiá alebo prednosti. Božia milosť je nezaslúžený a ničím nepodmienený dar, gratia gratis data. Ani v cirkevnom spoločenstve by nemala panovať závisť, ale všetci by sa mali tešiť, že aj pohania a hriešnici boli prijatí do Božieho kráľovstva.

	Prvé čítanie opisuje podobný problém v inom historickom kontexte: Židia si po návrate z babylonského vyhnanstva chceli zlepšiť svoje postavenie, túžili po obnove národa, ale snívali aj o pomste na svojich nepriateľoch. Prorok Izaiáš im pripomína, že „Božie cesty nie sú našimi cestami a jeho myšlienky našimi myšlienkami“ a vyzýva, aby sa miesto pomsty pozreli na seba, „nech zanechá bezbožný svoju cestu a zločinec svoje zámery, nech sa vráti k Pánovi a on sa nad ním zmiluje, k nášmu Bohu, lebo on veľkodušne odpúšťa“ (Iz 55, 6-9). Skutočná obnova nezačína zničením nepriateľov, ale vyhubením zla z vlastných sŕdc, pokáním, prijatím Božieho milosrdenstva a konaním dobra.

	Ježiš na problém závisti reaguje podobenstvom o robotníkoch vo vinici. Prvá časť príbehu sa odohráva podľa vtedajšej bežnej praxe. Neobvyklé je, že hospodár vychádza povolávať ďalších ešte tri krát aj popoludní. Keď sa zvečerilo hospodár začal vyplácať od posledných. V tých, čo dlhšie pracovali vzbudil nádej, že aj viac dostanú. Pobúrenú reakciu, ktorá sa javí ľudsky opodstatnená, nazýva Ježiš „šomraním“, „reptaním“. Týmto výrazom sa v Starom zákone vyjadruje nedostatok viery človeka voči Bohu, najmä keď izraelský ľud protestuje proti Jahvemu počas putovania púšťou: „Ale ľud, ktorý tam dychtil po vode, reptal proti Mojžišovi a vravel: „Načo si nás len vyviedol z Egypta?! (Ex 17, 3); „Ľud začal volať k Pánovi, že sa mu zle vodí. Keď to Pán začul, zahorel hnevom. Vyšľahol oproti nim Pánov oheň a strávil okraj tábora“ (Num 11, 1); „Dokedy ešte bude tento naničhodný ľud proti mne reptať? Počul som tupenie Izraelitov, ktorým sa previnili voči mne“ (Num 14, 27). Vo všetkých týchto prípadoch bolo reptanie svojím spôsobom opodstatnené, Boh ho však hodnotil veľmi prísne ako prejav malej viery. 


* * *


Nebeské kráľovstvo sa podobá hospodárovi, ktorý vyšiel skoro ráno najať robotníkov do svojej vinice.

Nebeské kráľovstvo sa podobá všetkému, čo sa deje v podobenstve, nie iba konaniu pána vinice. Nezvyčajné je, že robotníkov najíma sám pán a nie jeho správca. Kľúčom k výkladu je obraz vinice ako symbolu Izraela. Veľmi jasne to vyplýva z Ježišovho podobenstva o zlých vinohradníkoch (Mt 21, 33-46). „Bo vinicou Pána zástupov je dom Izraela a judskí mužovia jeho sadom rozkošným. On čakal na právo – a hľa, bezprávie, na spravodlivosť – a hľa, kvílenie“ (Iz 5, 7); „Mnohí pastieri mi spustošili vinohrad, pošliapali mi dedičstvo, obrátili moju nivu rozkošnú na znivočenú púšť“ (Jer 12, 10). Ako vidno, v starozákonných obrazoch predstavuje vinica ľud, ktorý neprináša ovocie, lebo nie je verný zmluve. Vo všetkých sa zdôrazňuje láskavá starostlivosť Boha o vinicu a nevďak zo strany vinohradníkov. 


„Choďte aj vy do mojej vinice a dám vám, čo bude spravodlivé.“

Výmenná spravodlivosť je možná pri materiálnych veciach. Nedá sa aplikovať na Božie povolanie. V tom prípade „dať čo je spravodlivé“ znamená dať nezaslúžený dar. Boh ho udeľuje slobodne, komu kedy a ako chce, a to nezávisle od našich zásluh. To je „spravodlivosť Božieho kráľovstva“, väčšia než farizejov a zákonníkov. Ježiš prvým nehovorí o sume, ale možno predpokladať, že za spravodlivé sa pokladá jeden denár. „Choď aj ty“ nám zaznieva každý deň.


A oni šli.

Duchovný život sa rozvíja v súlade Božieho pôsobenia a ľudskej odpovede. Nebeské kráľovstvo, ktoré Ježiš hlása a prináša je nezaslúženým darom. Ale nestačí ho len pasívne prijať. Ježiš neustále zapája pozvaných, počíta s ich iniciatívou. V podobenstve o dvoch bratoch, ktorých otec poslal pracovať do vinice jasne zaznieva, že nestačí sľubovať, ale ísť svojou prácou plniť vôľu Otca. Aj v podobenstve o poklade na poli a vzácnej perle Ježiš poukazuje na potrebu plne sa za Božie kráľovstvo osobne zaangažovať a dať zaň všetko. Učeníci preň opustili ženy a deti, bratov a sestry, domy a polia. V podobenstve, ktoré sledujeme je rozhodujúce, že v ktorúkoľvek dennú hodinu boli jednotliví robotníci pozvaní, okamžite šli a pracovali.


Ale aj oni dostali po denári

Denár bol cenou jedného dňa práce. Podľa striktne spravodlivého postoja by poslední mali dostať len jednu dvanástinu denára. Neznamená však žiadnu krivdu, ak prví nedostali dvanásť denárov, ako sa domnievali. Božiu dobrotu si nemožno vymáhať kritériami ľudskej spravodlivosti. Šomranie, ktoré nastalo, zachvátilo takmer všetkých. Ježiš si vybral jedného z nich a rozprával sa s ním. Naznačil tým, že každý si musí osobne osvojiť pohľad pána vinice, jeho milosrdenstvo a dar voči nemu.


„Tí poslední pracovali jedinú hodinu, a ty si ich postavil na roveň nám, čo sme znášali bremeno dňa a horúčosť.“

Na prvý pohľad sa šomranie tých, čo pracovali od rána môže javiť celkom spravodlivé. Aj v prenesení do konkrétneho života si kladieme podobné otázky: Prečo tí, ktorí sa celý život usilovali majú dostať rovnakú odmenu ako čí, čo ho prehýrili a premárnili. Perspektíva sa mení, ak uznáme, že aj my sme už premrhali toľké príležitosti, že patríme medzi tých, čo sú povolaní o tretej či piatej hodine. Inak vidíme veci ak si uvedomíme, že „jeden denár“ je Božie kráľovstvo, ktoré je tak nesmiernou hodnotou, že pre toho, čo pracuje celý deň je rovnako nezaslúženým, všetko prevyšujúcim darom ako pre toho, kto pracuje len pár minút. 


... nesmiem so svojím robiť, čo chcem? 

V podobenstve možno obdivovať aj Ježišovu dokonalú rétoriku, kde striedavo predkladá argumenty a vzápätí kladie otázky, aby ich dotyčný zvážil a sám si dal odpoveď, prehodnotil svoje názory a pocity. Prítomní musia sami uznať, že nekoná nespravodlivo, ak dá iným viac než im spravodlivo.


Či na mňa zazeráš preto, že som dobrý?

V poslednej otázke pána z podobenstva veľmi rýchlo spoznávame Ježiša ako pána dejín. Zároveň nám osvetľuje hlavný zámer celého podobenstva. Je adresovaný nespokojnému robotníkovi i každému poslucháčovi: „Či na mňa zazeráš preto, že som dobrý?“ Nejde tu predovšetkým o vzťah robotníkov k pánovi ako skôr o ich vzájomné vzťahy. Keď sa človek začne porovnávať, zväčša nadobúda pocit krivdy. Aj keď sa zameria len na svoje záujmy a plány. Znamená to stratiť schopnosť vidieť Božím pohľadom lásky a milosrdenstva. 



* * *


Ako si teda vysvetľovať podobenstvo o robotníkoch?

Božie slovo hovorí v prítomnej chvíli k tomu, kto ho počúva, do momentálnych okolností i celkovej situácie, v ktorom zaznieva. Jestvuje viacero postupov pri jeho výklade. Podobenstvo o robotníkoch vo vinici možno aplikovať na dejiny izraelského národa. Ale rovnako aj na dejiny Cirkvi. Každý poslucháč ich má však aplikovať predovšetkým na seba. V tomto prípade sa pýtať, ako odpovedám na Božie pozvanie, či som zareagoval hneď, či si už nemyslím, že v určitom veku je všetko stratené, či nezávidím tým, ktorí žijú vlažný a pohodlný život a pritom sa im možno darí lepšie než mne, hoci sa od detstva snažím poctivo žiť, akou hodnotou je pre mňa Božie kráľovstvo, čo dokážem preň obetovať.



V podobenstve je obvinený z nespravodlivosti pán vinice, hoci v skutočnosti je problémom závisť medzi jednotlivými robotníkmi. Možno to aplikovať aj na vzťah veriacich k Bohu a k sebe navzájom?

Svätý Pavol hovorí, že tam, kde sa rozmnožil hriech ešte väčšmi sa rozhojnila Božia milosť. Duchovná skúsenosť potvrdzuje, že to platí aj opačne: kde sa koná dobro, tam silnie aj vplyv zla. Pre svätcov boli neraz práve veľké ťažkosti dôkazom, že si počínajú správne. Preto ani v cirkevných spoločenstvách a inštitúciách nie sme ušetrení od napätí, sporov, závistí i nenávistí. Toto postupné zakalenie sŕdc má istú gradáciu a druhý krok závisí od prvého. Všetko začína porovnávaním s druhými. To obyčajne vyvolá nespokojnosť, pocit nespravodlivosti, závisť, že iným sa darí lepšie, že sú viac uznávaní a ocenení. Nespokojnosť podnecuje ohovárania a spory. Tie vedú veľmi rýchlo k nenávisti. Medzi veriacimi má možno skrytejšie podoby a navonok jemnejšie, „zbožnejšie“ prejavy, no býva niekedy ešte viac krutá a falošná. Východisko? Ježiš radí viac si všímať čo ty dostávaš od Boha, veriť že on vidí aj v skrytosti, vidí aj prípadné krivdy a štedro odmení, čo človek robí s dobrým úmyslom. Ľudskými očami vnímame ľudský dlh preto, lebo očami viery nevidíme Boží dar. 


* * *


Lepšia je nespravodlivá krivda od ľudí, než od zlých duchov. Kto však vychádza v ústrety Pánovi, stal sa víťazom nad jednou i nad druhou. Každé dobro prichádza od Pána. Potichu však odchádza od tých, ktorí sú nevďační, necitliví a nečinní.

		Sv. Marek Askét, Dvesto kapitol o duchovnom zákone


Chcel by som, aby bol Boh mnou oslávený. Teš sa teda, keď brat vyniká, a Boh bude tebou oslávený. A všetci budú hovoriť ,Nech je zvelebený Boh‘, ktorý má takých služobníkov, čo úplne premohli závisť a vzájomne sa tešia z dobier druhých.

				Sv. Ján Zlatoústy, In epistulam ad Romanos 


Desiate prikázanie zakazuje chamtivosť a túžbu bez miery si privlastňovať pozemské dobrá. Zakazuje nezriadenú žiadostivosť pochádzajúcu z nemiernej túžby po bohatstve a jeho moci. Zakazuje aj túžbu dopustiť sa takej nespravodlivosti, ktorou by sa poškodilo blížnemu na jeho pozemskom majetku. Keď Zákon varuje: ,Nebudeš žiadostivo túžiť‘, tieto slová majú ten zmysel, aby sme krotili svoje žiadostivé túžby po cudzích veciach. Lebo smäd žiadostivej túžby po cudzích veciach je nesmierny a nekonečný a nikdy sa neutíši, ako je napísané: ,Lakomec sa nikdy nenasýti peniazmi‘ (Kaz 5, 9).“ Desiate prikázanie vyžaduje odstrániť z ľudského srdca závisť. Závisť môže priviesť k najhorším zločinom. „Závisťou diabla... prišla na svet smrť“ (Múd 2, 24). Závisť je jedným z hlavných hriechov. Označuje smútok, ktorý človek pociťuje nad dobrom blížneho, a nemiernu túžbu prisvojiť si toto dobro, hoci aj neoprávnene. Keď želá blížnemu veľké zlo, je to smrteľný hriech. Závisť je jednou z foriem smútku, a teda je odmietnutím lásky; pokrstený má proti nej bojovať dobroprajnosťou. Závisť často pochádza z pýchy; pokrstený sa má usilovať žiť v pokore.

		Katechizmus Katolíckej cirkvi, porov. 2536-2540
00331.jpg

00332.jpg

00333.jpg

Kontakt: gavenda@rcc.sk
Upozornenie: Všetky texty, fotografie, audio a video nahrávky sú chránené autorským zákonom. V prípade záujmu o zverejnenie kontaktujte autora.