O autorovi
Články
Audio
Video
Foto album
Evanjelium nedele
Aktuálne
Boh, svedomie a možnosť slobodnej spoločnosti
Príčinya východiská z krízy západnej civiliz
Boh, svedomie a možnosť slobodnej spoločnosti


Súčasná západná civilizácia v jej najširšom ponímaní, ktorá zároveň udáva tón aj globalizačnému procesu do ostatných oblastí, považuje za svoje prirodzené prostredie demokraciu, premietnutú tak do politických systémov, ako aj do ostatných oblastní spoločenského života. Vyjadriť sa kriticky na adresu demokracie znamená v atmosfére médiami aprioristicky udávanej a stráženej politickej korektnosti zaradiť sa k vopred odsúdeným prúdom.

Čierno-biele videnie demokracie ako dobra ipso facto  v širokých vrstvách obyvateľov žiarlivo strážia médiá, ktoré sa ideovo jasne hlásia k liberálnemu ponímaniu demokracie, pričom práve oni prinášajú najviac príkladov o zlyhávaní takéhoto modelu. Na pozadí zdanlivo čisto akademickej diskusie či politického alebo ekonomického mocenského boja sú v hre otázky ako sloboda, možnosť slobody, názory na slobodu, praktické uplatňovanie alebo popieranie slobody, až po ničenie slobody v mene slobody. 

Reálna demokracia ako dosiaľ údajne najoptimálnejší uskutočniteľný a uskutočnený spôsob uplatňovania ľudskej slobody však zároveň človeka a spoločnosť evidentne vovádza do mnohovrstvovej krízy. Hrozí, že sa opäť naplní vývojová línia, fungujúca so skrytou logickou kauzálnou súvislosťou: demokracia – anarchia – totalita. Keď súčasná klamaná generácia precitne, bude vo svojom hneve silno náchylná podľahnúť populistickým vodcom so skratkovitým myslením a vyliať svoj hnev na prvoplánovo označeného vinníka. Je tu reálne riziko – a rastúca podpora extrémistických trendov to potvrdzuje – že sa tým terčom stane sama demokracia. 
Táto situácia kladie niekoľko zásadných otázok: Demokracia alebo dva zásadne protichodné modely demokracie? Za akých okolností má demokracia šancu plniť poslanie, ktoré sa od nej očakáva? Ako súvisí s ponímaním a uplatňovaním slobody? Garantujú používanie slobody vonkajšie štruktúry alebo svedomie? Je tu rozhodujúcou práve otázka Boha? 

Ak navrhujem hľadať tieto odpovede v myslení Josepha Ratzingera, nie je to pre „lojálnosť voči inštitúcii“  ale na základe „dobrých dôvodov“.  Ide o pokus predložiť krátku syntézu Ratzingerovho myslenia na naznačené osudovo aktuálne témy.


1. Duchovný zápas ako najhlbšie pozadie problému

Aj život súčasnej spoločnosti obrazne povedané osciluje medzi Babylonom a Turícami, v prelínaní sa a v zápase dvoch podobných a zároveň hlboko opačných tendencií, ideológií a životných postojov. Tento základný rozdiel si všíma už Cyril Jeruzalemský (313-386): „V Babylone nastalo súčasne so zmätením jazykov aj rozdelenie myslí, lebo išlo o plán, zameraný proti Bohu; avšak na Turíce bola duševným vlohám navrátená jednota, aby sa zamerali na predmet svojho uctievania.“  

Spomedzi súčasníkov Raniero Cantalamessa postoje radikalizuje ešte viac: „Jednota Babylonu je ľudská jednota, jednota, ktorú si zvolil človek a má smerovať k osláveniu človeka. Je to plán jednoty, ktorý sa rodí z túžby po moci a sláve, čiže z pýchy.“  Rozdiel medzi jednotou podľa tela a jednotou podľa Ducha teda spočíva v tom, čo je ich stredom. Boh, alebo človek? „Jednota Babylonu znamená, že si každý chce „spraviť pomník“ a pokladá sa za stred sveta. Keďže je nás mnoho a sme rozdielni, touto cestou nemožno dosiahnuť nič iné, ako zmätok.“  Túžba po jednote sa mení na autodeštruktívnu, keď sa stane sebastrednou, keď človek začne vnášať uniformitu, podriaďovať svojim záujmom druhých, potláčať slobodu. Prejsť od Babylonu k Turícam znamená, povedané slovami Teilharda de Chardina, „odstrániť zo stredu seba samých a dať do stredu Boha“. 

Práve na otázke, kto sa stáva stredobodom (myslenia, hodnotenia, rozhodnutí, záujmov), je postavené aj myslenie Josepha Ratzingera o probléme človeka, slobody a spoločnosti, ktorú buduje. V jeho myslení sa tendencia stavať človeka za stredobod zračí v analýze mentality dnešnej spoločnosti, charakterizovanej individualizmom, subjektivizmom a relativizmom. Ak sa človek (jednotlivec, rasa, systém) stáva cieľom a mierou všetkého, nemožno v konečnom dôsledku toto smerovanie nazvať inak ako zničujúci ego-centrizmus. Je to teda principiálne nezmieriteľný zápas medzi teocentrizmom a egocentrizmom, pričom skutočný antropocentrizmus je možný, len ak je súčasťou teocentrizmu. 

Tieto dva teoreticky protichodné východiskové, základné postoje vedú v praxi k napätiu, ktoré často prerastá do boja ideí. Za najhlbšie pozadie tu bez prehnaného démonizovania možno považovať osudový a odveký zápas dobra a zla. „Kým na jednej strane sa technika a ekonomika chápu ako prostriedok radikálnej slobody ľudí, ich všadeprítomnosť s normami, ktoré ich sprevádzajú, sa na druhej strane vníma ako globálna diktatúra, proti ktorej treba bojovať s anarchickou zúrivosťou, keď sa sloboda ničiť predstavuje ako základný prvok ľudskej slobody.“  Hoci pravá politika „je oblasťou rozumu, presnejšie povedané, nie iba technicko-kalkulačného rozumu, ale morálneho, lebo cieľ štátu a teda aj posledný cieľ každej politiky je morálnej povahy – je to pokoj a spravodlivosť.“  

Absolutizovanie človeka nutne vylučuje Boha, ktorého miesto chce človek zaujať. Joseph Ratzinger poukazuje na širokú škálu dôsledkov, ktoré takýto krok prináša. Práve tým, že sa človek stavia na miesto Boha, ničí seba samého. „Človek sa stáva produktom a vzťah človeka k sebe samému sa radikálne mení. Už nie je darom prírody alebo Boha Stvoriteľa; je produktom seba samého.“  Súčasný stav však nemôže byť definitívny. „Svet patrí Bohu a nie zlu, aj keď ono dobýja nové územia. (...) nikdy sa mu však nepodarí zmocniť sa sveta úplne a zdevastovať ho...“  Všestranná kríza, ku ktorej emancipácia človeka priviedla, je súčasne volaním po návrate k overeným základom. „Kto chce dnes budovať Európu ako pevnosť práva a spravodlivosti, ktorá by bola platná pre všetkých ľudí všetkých kultúr, nemôže sa odvolávať na abstraktné dôvody, ktoré nepoznajú nič Božie, nepatria k žiadnej konkrétnej kultúre, ale nárokuje si merať všetky kultúry podľa vlastného metra. (...) Iba ak necháme vstúpiť Boha do sveta, zem sa rozjasní a svet môže byť ľudskejší.“ 



2. Relativizmus, priestor slobody či diktatúra


Relativizmus je všeobecne predstavovaný ako postoj, ktorý umožňuje aj druhému slobodu mať svoju pravdu. To však je možné len ak sa spochybní možnosť objektívneho poznania, najmä poznania, vplývajúceho na morálne konanie, teda poznania toho čo je dobré a čo zlé. Avšak v konečnom dôsledku tam, kde sa stráca pravda, stráca sa aj sloboda. Ak človek nemôže spoznať čo je dobré a zlé, nemôže sa ani slobodne rozhodovať.

2.1.  Dôstojnosť ľudskej osoby

Rešpektovanie dôstojnosti ľudskej osoby sa považuje za jeden z hlavných prínosov novoveku, avšak v praxi sa javí ako silno kontroverzný.  Na pozadí celého ideového procesu stoja osvietenské teórie svedomia a názory na slobodu, s nimi spojené. Podľa osvietenstva sa rozum musí emancipovať od každej zviazanosti s tradíciou a autoritou: je zameraný výlučne na seba. Joseph Ratzinger poukazuje na celú reťaz logických konsekvencií osvietenskej emancipácie rozumu:  „Vedie to k tomu, že je koncipovaný ako uzavretá, nezávislá inštancia. Pravda v takom prípade už viac nie je objektívnou danosťou, ktorá sa ukazuje všetkým a každému, a to aj prostredníctvom iných. (...) Nedosiahnuteľnou sa stáva aj samotná pravda o tom, čo je dobré. (...) Jediným východiskovým bodom pre každého je v takom prípade to, čo on sám od seba môže chápať ako dobré. (...) Sloboda sa definuje skôr ako emancipácia od všetkých obmedzení, ktoré sú prekážkou toho, aby každý sledoval svoj vlastný rozum.“  

V konečnom dôsledku, ak sa vytratí spoločný postoj k hodnotám a napokon aj k Bohu, spoločnosť nezostane ničím iným ako istým celkom vedľa seba usporiadaných indivíduí. Kontrakt, ktorý ich spája, bude v takom prípade nevyhnutne vnímaný ako dohoda medzi tými, čo majú moc vnucovať svoju vôľu druhým. Absolutizovaná sloboda vedie k absolútnej neslobode: „z obhajoby práv slobody, odtrhnutých však od každého objektívneho vzťahu k spoločnej pravde, sa prechádza k ničeniu samotných základov týchto slobôd. Osvietený despota teoretikov spoločenského kontraktu sa stal tyranským štátom, teda štátom fakticky totalitárnym. On rozhoduje o živote tých najbiednejších, počnúc nenarodeným dieťaťom až po starca, a to v mene verejného záujmu, ktorý v skutočnosti nie je ničím iným ako záujmom niekoľkých jednotlivcov.“  

V odpovedi na otázku, ako je možné toto víťazstvo antihumánnej legislatívy a praxe práve v období, keď sa zdalo, že idea ľudských práv dosiahne všeobecné a nepodmienečné uznanie, poukazuje  Joseph Ratzinger na celý komplex príčin.


a) Osobná sloboda ako miera legislatívy. 

V liberálnej demokracii sa ako jediná hodnota má rešpektovať totálna sloboda výberu každého jednotlivca v závislosti od jeho vlastných súkromných názorov. To však v konečnom dôsledku znamená, že sa v mene slobody popiera samotná sloboda: „Keď nie je možné vychádzať z akéhokoľvek spoločného základu, v takom prípade treba spoločenský život chápať ako výsledok kompromisu medzi rôznymi záujmami s cieľom garantovať každému maximálnu možnú slobodu. V skutočnosti však tam, kde sa rozhodujúcim kritériom uznania práv stáva postoj väčšiny, tam, kde právo na vlastnú slobodu môže prevládnuť nad právom menšiny, ktorá nemá nijaký hlas, tam sa vlastne stala rozhodujúcim kritériom sila. To sa stáva ešte jasnejšie a dramaticky vážne, keď v mene slobody toho, kto má moc a hlas, sa popiera základné právo na život toho, kto nemá možnosť, aby ho bolo počuť.“  Joseph Ratzinger tu myslí najmä na nenarodených. 
V spoločnosti, kde sa názor považuje za tovar ako ktorýkoľvek iný, má možnosť získavať vplyv ten, čo má finančné prostriedky, aby si kupoval „vlastné“ názory a „slobodné“ rozhodnutia občanov ako produkty výrobcov verejnej mienky.

Ako protipól stavia J. Ratzinger požiadavku „nepodmienenosti“, s akou majú byť ľudské práva a ľudská dôstojnosť predstavené, teda ako hodnoty, ktoré predchádzajú akúkoľvek štátnu jurisdikciu.  V encykline Caritas in veritate poukazuje Benedikt XVI. ešte na jeden praktický dôsledok: „Stupňovanie práv vyúsťuje do zanedbávania povinností. Povinnosti vymedzujú práva, pretože poukazujú na antropologický a etický rámec, do pravdivosti ktorého spadajú aj práva, vďaka čomu sa nestávajú svojvoľnými.“  Ak sa práva zakladajú len na odhlasovaných uzneseniach, tie sa môžu ľahko a často meniť, čím sa stráca povedomie ich vnútornej záväznosti.

b) Štát v službe pozitívneho práva. 

„Štát, ktorý si privlastňuje právo určovať, ktoré ľudské bytia sú alebo nie sú subjektmi ľudských práv – čo v konečnom dôsledku znamená, že niektorým priznáva moc porušovať právo druhých na život -, v podstate protirečí demokratickému ideálu, na ktorý sa napriek tomu naďalej odvoláva, pričom podkopáva samotné základy, na ktorých stojí. Z toho jasne vidno, že idea tolerancie a absolútnej slobody voľby niektorých jednotlivcov ničí samotný základ spravodlivého spolužitia medzi ľuďmi.“  Nutne tu vyvstáva otázka, čo je základom morálneho konania človeka.

V impostácii J. Ratzingera „iba Boh môže ustanoviť hodnoty, ktoré sa zakladajú na podstate človeka a ktoré sú nedotknuteľné“.  Aj väčšina môže byť slepá a nespravodlivá, ako to dokazujú dejiny.  Ak sloboda nemá degenerovať na právo svojvolného počínania silných elít, je potrebné, aby jestvovali všeobecne platné princípy, pre všetkých rovnako záväzné. „Jestvujú trvalé hodnoty, ktoré vyvierajú z prirodzenosti človeka a ktoré sú nedotknuteľné u všetkých, čo sa na tejto prirodzenosti podieľajú.“ 

Majoritný princíp nemôže rozhodovať o etických základoch práva, o tom, čo sa môže alebo nemôže stať právom, o tom, čo je vždy nespravodlivé samo o sebe alebo z práva nutne a vždy vyplýva. „Myšlienka prirodzeného práva predpokladá koncepciu prirodzenosti, v ktorej sa prirodzenosť a rozum prelínajú, v ktorej samotná prirodzenosť je rozumná.“  Aj mier je ovocím práva.  

Ďalší argument, na ktorý kladie Benedikt XVI. dôraz, je miesto etiky v ekonomickej oblasti do ktorej akoby podľa súčasnej mentality etika nemala dôvod či právo vstupovať, akoby sa ekonomická činnosť mala riadiť len svojimi vlastnými zákonitosťami, najmä mechanizmom voľného trhu. „Ekonomická sféra nie je ekonomicky neutrálna, ani svojou povahou nehumánna a antisociálna. Je súčasťou ľudskej činnosti, a práve preto, že je ľudská, musí byť štruktúrovaná a inšitucionalizovaná eticky.  V tomto súvise tiež zdôrazňuje, že „politika je viac než iba technikou tvorby verejných uznesení: jej pôvod i cieľ sú ukotvené v spravodlivosti a tá má etickú povahu.“  Benedikt XVI. v tomto kontexte ponúka neobvyklý kontribút Cirkvi do politickej činnosti človeka: službu očisty rozumu. 

c) Zmena ponímania samotnej morálnosti. 

Podľa kresťanskej  tradície svedomie znamená „schopnosť otvoriť sa podnetom objektívnej, univerzálnej, pre všetkých rovnakej pravdy, ktorú všetci môžu a majú hľadať.“  V liberálnom ponímaní „je svedomie odtrhnuté od svojho konštitutívneho vzťahu k obsahu morálnej pravdy a je zúžené na čisto formálnu podmienku morálnosti: malo by sa správať iba podľa dobra subjektívneho úmyslu. V takom prípade svedomie nie je nič iné, ako subjektivita, povýšená na základné kritérium konania.“ 

V takomto ponímaní má základ šíriaca sa mentalita individualizmu, materializmu, utilitarizmu a hedonistická ideológia sebarealizácie zo strany seba samých, charakterizujúca západnú kultúru. Je založená na racionalizme, avšak racionalizme „chorého rozumu“. „Chorému rozumu sa všetky tvrdenia o trvalých hodnotách a celá obrana schopnosti rozumu poznať pravdu javia ako fundamentalizmus. Rozum, ktorý nevie uznať iné ako sám seba a empirické istoty, ostáva paralyzovaný a rozkladá sa.“  Rozum ponecháva riešenia problémov na samotný technický rozvoj, sám si tak kladie limity svojich možností. Okrem poznania toho, čo je správne, je k zmene v praktickom živote potrebná vnútorná hybná sila. Dynamikou dobra je láska. „Deliť sa o dobrá a zdroje, z ktorých pochádza autentický rozvoj, nezaručuje samotný technický rozvoj ani pravidlá spolužitia, ale potenciál lásky, ktorá premáha zlo dobrom a svedomia a slobodu otvára pre vzájomné dobro.“ 

Mimoriadny vplyv na zmenu mentality vzhľadom k morálnosti aj podľa Benedikta XVI. zohrávajú „médiá, ktoré sú podriadené faktickej kalkulácii, zámeru ovládať trhy a v neposlednom rade v túžbe vnucovať kultúrne parametre slúžiace plánom politickej a ideologickej moci.“  „Sociálna otázka sa stala radikálne antropologickou otázkou, lebo v sebe zahŕňa nielen samotný spôsob, ako chápať život, ale aj ako zaobchádzať so životom, ktorý biotechnológie čoraz viac kladú do rúk človeka.“ 

d) Depersonalizovaná a inštrumentalizovaná ľudská sexualita.

Sexualita, ako nosná energia ľudského života, je často redukovaná a ponímaná ako obyčajná príležitosť na zábavu, a nie ako uskutočňovanie darovania seba samého ani ako vyjadrenie lásky. Deštruktívne dôsledky nesprávne chápanej slobody práve v spôsobe uplatňovania sexuality nadobúdajú kolosálne dôsledky. „Dva významy sexuálneho aktu, zjednocujúci, spájajúci a prokreatívny, sú oddelené. Vzájomné zjednotenie je tým zoslabené a plodnosť odsunutá do oblasti racionálnych kalkulácií: Dieťa iste, ale vtedy a tak, ako chcem ja!“  Človek, v snahe potvrdiť svoju slobodu nadvládou nad dvomi kľúčovými okamihmi života, ktorými je počatie a prirodzená smrť, presúva ich do oblasti činnosti, ktorú on sám vykonáva. „Takto sa človek klame ilúziou, že vlastní seba samého, vyžívajúc sa v absolútnej slobode: mohol by byť vyrobený podľa výpočtu, ktorý neponecháva nič neisté, nič na náhodu a nič pre tajomstvo.“  V mene slobody sa tak zbavuje najzákladnejších slobôd. Utilitaristický postoj k sexualite sa prejavuje v maschilizme a feminizme, ktoré však v snahe vymaniť sa zo závislosti voči druhému ničia samotné základy mužskosti, ženskosti i samotného života.

Ekonomický utilitarizmus poznačuje európsku politiku aj vzhľadom na demografický rast.  Takýto prístup vytláča najzákladnejšie etické princípy, čím vedie k celkovej dekadencii postoja k životu a medziľudských vzťahov. Zároveň je z dlhodobého hľadiska aj ohrozením fungujúcej ekonomiky, čím v konečnom dôsledku podkopáva základy blahobytu, v mene ktorého nový ľudský život odmieta. Pápežov naliehavý a apelujúci tón nezaznieva len v záujme zachovávania cirkevnej náuky, ale na obranu najzákladnejších princípov života.  „Funkčné kritériá tu nesmú mať žiadnu cenu. Ľudská bytosť sa nesmie stať produktom.“  Ak sa však stratí osobná a sociálna vnímavosť na prijímanie nového života, ochabujú aj iné formy prijímania druhého, osožné v sociálnom živote. „Prijímanie života posilňuje morálne energie a uschopňuje na vzájomnú pomoc.“  

Benedikt XVI. vkladá sexualitu do komplexného usporiadania ľudského bytia, ktoré sa skladá z duše i tela a všetkými svojimi dimenziami vytvára bytostnú jednotu . Práve do tejto jednoty vkladá aj prehĺbené ponímanie erosu, ktorý v hedonisitickej kultúre skĺzol do erotizmu. Tento odvážny a prehlbujúci postoj na eros rozvíja najmä v encyklike Deus caritas est (body 3-8). Pripomína, že ak by človek chcel byť len duch a chcel by odmietnuť telo ako živočíšne dedičstvo,  telo i duch by stratili svoju dôstojnosť. „Nie je to ani duch, ani telo, ktoré miluje: je to človek, osoba, ktorá miluje ako jediná bytosť. Len ak sú obe zložky zakotvené v jednote, človek sa stáva plne sám sebou. Jedine takýmto spôsobom môže láska eros dozrieť do svojej pravej veľkosti.“ 

d) Individualistická antropológia.

Liberálne ponímanie slobody, na ktorom takáto antropológia stavia, sa tu javí v plnej nahote ako ničiteľ slobody i života. Vedie človeka k tomu, že nenávidí seba samého.  Joseph Ratzinger odhaľuje tento ničivý sebaklam celou sériou logických dôsledkov: „Dnešný človek vidí v sebe samom veľkého ničiteľa sveta, nešťastný produkt evolúcie. Človek, ktorý stratil prístup k nekonečnu, k Bohu, je protirečivým bytím, nevydareným produktom. Tu sa jasne ukazuje logika hriechu: tým, že človek chcel byť ako Boh, hľadá absolútnu nezávislosť. Aby si vystačil sám so sebou, musí sa stať nezávislým, musí sa emancipovať aj od lásky, ktorá je vždy slobodnou milosťou, ktorú nemožno ani vytvoriť, ani uchopiť. 

No práve tým, že sa stáva nezávislý od lásky, človek sa oddeľuje od pravého bohatstva svojho bytia. Stal sa prázdnym, a tak sa opozícia voči vlastnému bytiu stáva nevyhnutnou. Nie je dobré byť človekom, logika smrti patrí k logike hriechu.“  Človek sa stáva produktom, a tak sa vzťah človeka k sebe samému sa radikálne mení. „Už nie je darom prírody alebo Boha Stvoriteľa; je produktom seba samého.“  Ako sám priznáva, svojou prvou encyklikou chce Benedikt XVI. poukázať na to, že „láska je možná a my sme schopní prežívať ju, lebo sme stvorení na Boží obraz.“ 

Individualistická antropológia zužuje aj ponímanie a možnosti poznania do praktickej či utilitaristickej roviny. Poznanie podľa Benedikta XVI. nikdy nie je iba dielom inteligencie. Možno ho zaiste zredukovať na kalkuláciu alebo experiment. Avšak „ak má byť múdrosťou, schopnou orientovať človeka vo svetle prvotných princípov a jeho posledných cieľov, musí byť „dochutené soľou lásky“. Konanie bez poznania je slepé a poznanie bez lásky je sterilné.“  Zdôrazňuje tiež, že rozvoj človeka vyplýva zo samotného jeho bytia, pričom sme všetci darom a nie výsledkom „sebazrodenia“. „Ľudská sloboda je v nás pôvodne charakterizovaná našim bytím a jeho obmedzeniami. Nikto si nevytvára vlastné vedomie svojvoľne, ale všetci budujú vlastné „ja“ na základe „seba“, ktoré nám bolo dané. Nielenže nemožno disponovať druhými ľuďmi, ale nemôžeme disponovať ani sami sebou. Rozvoj človeka upadá, ak si nárokuje, že je jediným tvorcom samého seba.“ 


2.2  Relativizmus a demokracia

Keď sa hovorí o demokracii ako v súčasnosti najprimeranejšom systéme vlády, myslí sa tým na jej svetlú črtu, ktorou je umožniť všetkým účasť na moci, čím každý môže uplatniť svoju slobodu. Samotný princíp sa javí ako veľmi pozitívny. Problémy prináša jeho realizácia.  V komplexnosti spoločenského života totiž nemôže každý priamo uplatňovať svoju slobodu a moc, preto ju deleguje, obyčajne na dané volebné obdobie. Uplatňovaním všeobecného volebného práva sa považuje možnosť slobody každého rozhodovať o sebe samom formálne za dosiahnutú. 
Vstupuje tu však otázka, ako tí, ktorým bola moc slobodne delegovaná, uplatňujú svoj vplyv, nakoľko je zaistená možnosť kontroly ich rozhodnutí voličmi a nakoľko sa samotní voliči rozhodli skutočne slobodne. 

Realizácia demokratického princípu naráža na ľudskú slabosť. Joseph Ratzinger však poukazuje najmä na problém, ktorý patrí k samotnej podstate formálne zaistenej individuálnej slobody. „Individuálna sloboda, zbavená akéhokoľvek obsahu a predložená ako samoúčelný cieľ, ku ktorému treba smerovať, napokon likviduje samu seba. Potrebuje kritériá a limity, inak sa stane násilím proti iným slobodám.“  Na slobodu, ktorá sa má prostredníctvom demokracie uplatňovať, však existujú dva zásadne odlišné názory, ktoré vytvárajú aj dve zásadne odlišné koncepcie demokracie, ktoré sa nielen vzájomne vylučujú, ale nutne medzi nimi panuje boj.

	
a)  Liberálna relativistická demokracia. 

Umožniť slobodu každého jednotlivca, čo si ako svoje maximum kladie liberálne ponímaná demokracia, podľa J. Ratzingera spočíva v podstate v tom, že si štát nerobí nárok rozhodnúť o probléme pravdy. „Pravda – a teda aj pravda vzhľadom na dobro – akoby sa v sociálnej sfére nedala poznať. Skôr je kontroverzná. Poznanie pravdy sa podsúva ako nadvláda netolerancie. V takom prípade však už sloboda nie je verejným dobrom, ale súkromným, ba čo viac, dobrom iba jednej čiastky, a nie univerzálnym. Relativizmu sa javí ako jediná a pravá garancia slobody, a to práve v jej podstatnom jadre: v náboženskej slobode a v slobode svedomia.“  Nárok uplatňovať si slobodu bez objektívnych kritérií a ponímanie pravdy ako výsledku konsezu vedie na politickej rovine k situáciám „legalizovaného bezprávia“.  „Podľa tohto postoja v konečnom dôsledku nejestvuje nijaký iný princíp politiky, ako rozhodnutie väčšiny, ktoré v štátnom živote zaujíma to miesto, na ktorom by inde bola pravda. (...) Právom je len to, čo je za také ustanovené na to určenými orgánmi.“  

Demokracia sa tak vyprázdňuje z obsahu a zužuje sa na mechanizmus výberu a hlasovania. Pri takomto ponímaní je ťažiskom demokracie sloboda a nie dobro, ktoré sa dokonca javí ako niečo nebezpečné pre samotnú slobodu.  Náboženstvo a liberálna demokracia predstavujú antagonistický vzťah, nakoľko sú založené na úplne protichodných princípoch. To vysvetľuje neustály boj liberálnej demokracie proti náboženstvu a osobitne proti Katolíckej cirkvi. „Najmä kresťanstvo totiž učí absolútnym hodnotám a pravdám, čím sa stavia doslova do protikladu s „povinným skepticizmom“ relativistickej demokracie.“  Protipólom náboženského postoja sú pozitivistické filozofie, teda filozofie svojou povahou antimetafyzické.  

Vyprázdnenie obsahu slobody a absolutizovanie individuálnej slobody spolu s popieraním možnosti spoznať objektívnu pravdu a dobro vedie v konečnom dôsledku k ničeniu slobody v mene slobody. Najmä ak do hry vstupujú možnosti manipulácie verejnej mienky prostredníctvom médií, v ktorých má silnejší hlas a zdanie pravdy ten, kto je mocnejší. „Vždy, keď sa pre väčšinu stane povinným niečo, čo ona sama nechcela a prečo sa nerozhodla, samotná väčšina si uvedomí, že jej sloboda bola zneuznaná a tým popretá aj podstata demokracie.“  S rastúcimi možnosťami musí rásť aj schopnosť morálnych rozhodnutí, inak sa technické možnosti i vymoženosti slobodnej spoločnosti obrátia proti človeku. „Človek vie robiť veľa vecí a vie robiť stále viac; a ak táto schopnosť nenachádza mieru v nejakej mravnej norme, stáva sa, ako to už môžeme vidieť, ničivou mocou.“  

Joseph Ratzinger poukazuje aj na reálnu situáciu uplatňovania princípov liberálnej demokracie: „Väčšina môže byť klamaná i manipulovaná a slobodu možno zničiť dokonca v mene samotnej slobody. (...) Relativizmus nesie v sebe aj istý druh dogmatizmu: je si tak istý sebou samým, že sa vnucuje aj tým, čo s ním nesúhlasia. V konečnom dôsledku tu platí moc silnejšieho, ktorý si vie získať priazeň väčšiny.“  Prejavuje sa to najmä v úpornom úsilí o legalizáciu potratu a eutanázie, ktorá patrí k základnej agende liberálnych prúdov.  Joseph Ratzinger kladie dôraz na poznateľnosť morálnej pravdy. Agnosticizmus je len teoretický postoj, v skutočnosti človek vždy stojí pred voľbou a nesie za ňu morálnu zodpovednosť. Citujúc Pavlov List Rimanom (1, 18-32) poukazuje na náročnosť pravdy. Človek ju odmieta, lebo odmieta požiadavky, ktoré na neho kladie. Na počiatku je zapretie pravdy v prospech pohodlia alebo zisku. Zapretie však už je prejavením voľby a vedomým rozhodnutím spolu s dôsledkami. 

V hodnotení demokracie na liberálnych základoch, v ktorých si je stredobodom a mierou človek sám, je J. Ratziger odmietavo kritický a jeho základnú impostáciu nemôže prijať. „Humanizmus, ktorý vylučuje Boha, je nehumánny humanizmus. Jedine humanizmus otvorený voči absolútnu nás môže viesť v presadzovaní a realizácii foriem sociálneho a občianskeho života na poli štruktúr, inštitúcií, kultúry, étosu  a chrániť nás pred nebezpečenstvom, že sa staneme väzňami momentálnych módnych trendov.“ 

b) Metafyzická a kresťanská koncepcia demokracie

Podľa takéhoto ponímania „pravda nie je produktom politiky (teda väčšiny), ale má pred ňou prednosť a osvetľuje ju: teda nie prax „tvorí“ pravdu, ale je to pravda, ktorá umožňuje autentickú prax.“  Objektívnu pravdu, ktorá nie je výsledkom hlasovania, kresťanská koncepcia demokracie nevníma ako prekážku či obmedzenie ľudskej slobody, ale jej podmienku. „Ľudské práva nie sú podriadené imperatívu tolerancie a pluralizmu, ony sú obsahom tolerancie a slobody. Obrať niekoho o jeho práva sa nikdy nemôže stať legitímnou matériou pozitívneho určenia alebo popretia, lebo to nikdy nie je obsahom slobody.“  Dobre môže vládnuť len ten, kto pozná dobro a sám ho zakúsil.

Demokracia tohto typu má metafyzický základ v tom zmysle, že stavia na morálnych princípoch, vyplývajúcich z viery v Boha a zo zjaveného náboženstva, ktoré však považuje aj za rozumovo zdôvodnené.  „Tam, kde nie je považované za spoločne isté nič iné, než to, čo je empiricky dokázateľné, pre pravdy, ktoré presahujú čisto materiálnu sféru, nezostáva iná berná minca než ich inštrumentalita, teda ich úloha v hre väčšín a menšín.“  V skutočnosti všetky štáty čerpali z racionálne evidentných morálnych daností a z náboženských tradícií, ktoré jestvovali ešte pred nimi.  „Kresťanská viera sa potvrdila ako tvorkyňa univerzálnej a racionálnej náboženskej kultúry najvyššieho stupňa. 

Aj dnes ponúka rozumu to základné dedičstvo morálnych intuícií, čo vedie k nadobudnutiu istých a podložených evidentných daností na etickom poli, alebo prinajmenej potvrdzuje tú rozumnú morálnu vieru, bez ktorej by žiadna spoločnosť ani štát nemohli elementárne jestvovať. (...) Mravná pravda ako pravda o jedinečnej a neopakovateľnej hodnote osoby, stvorenej na Boží obraz, je náročnou pravdou voči mojej slobode.“  Jednotlivec nutne vstupuje do vzťahu s druhými ľuďmi. To, aké je jeho ponímanie človeka, ovplyvňuje aj jeho postoje. „Pohľad, akým sa dívam na druhého, rozhoduje o mojej ľudskosti. Druhý je obrazom mojej dôstojnosti. Práve preto morálka, ktorá sa začína takýmto pohľadom na druhého, ochraňuje pravdu a dôstojnosť človeka: človek ju potrebuje, aby nestrácal svoju identitu vo svete vecí.“ 

V spoločnosti, postavenej na základoch liberálnej demokracie v konečnom dôsledku o osude iných ľudí rozhodujú tí, ktorí disponujú vedeckou mocou a tí, ktorí spravujú prostriedky. „V tejto situácii sa ako špecificky európska javí práve separácia od každej etickej tradície a zameranie sa iba na technickú racionalitu a jej možnosti. No nestane sa svetový poriadok s takýmito základmi v skutočnosti utópiou hrôzy?“  

V historickom exkurze tvorby novovekej spoločnosti Benedikt XVI. v encyklike Spe salvi zdôrazňuje potrebu kritéria, ktoré by zosúlaďovalo rôzne parciálne slobody, aby vôbec sloboda bola možná. A možná nie je, ak tým kritériom nie je niekto, kto presahuje človeka, teda Boh. „Niet pochýb, že „Božie kráľovstvo“ uskutočňované bez Boha – teda kráľovstvo samotného človeka – končí nevyhnutne v „perverznom konci“ všetkých vecí, ako to opisuje Kant.“ 

2.3.  Poslanie štátu

„Konkrétnou úlohou politiky je zaviesť moc pod ochranu práva, a tak usporiadať jej správne užívanie. Nesmie platiť právo silnejšieho, ale sila práva.“  Len ak sa potlačí svojvôľa jednotlivcov alebo skupín, sloboda sa môže prežívať ako spoločná sloboda. Na to je potrebná autorita, teda ustanovizeň, ktorá má moc a pozná, z čoho pozostáva spoločné dobro. „Sloboda bez práva je anarchiou, a teda je deštrukciou slobody.“   

Štát tu vystupuje ako garant ľudských práv, ktoré však človeku patria z jeho prirodzenosti a štát ich len uznáva a nie udeľuje. „Štát, ktorý si osobuje výsadu určiť, kto je a kto nie je subjektom práva, ktorý dokonca priznáva jedným právomoc potierať základné právo druhých na život, protirečí ideálu, na ktorý sa neustále odvoláva a podkopáva vlastné základy, na ktorých stojí.“  Najmä v kontexte propotratovej legislatívy Joseph Ratzinger často pripomína, že tým štát fakticky schvaľuje, aby „právo sily prevážilo nad silou práva“. Štát má zaručovať právo ako podmienku slobody a blaha. Jeho úlohou nie je premeniť svet na rajskú záhradu. Práve keď sa o to pokúša, prejavuje sa ako absolútny. „Štát musí nielen ponechávať voľný priestor aj pre niečo iné, než je on sám, a azda aj niečo, čo má kvalitatívne vyššiu úroveň. Okrem toho musí vždy prijímať a osvojovať si pravdu o zákone a práve, prichádzajúcu zvonku, pretože sám osebe nie je jej vlastníkom.“ 

Laický model štátu sa oddeľuje od náboženstva, ktoré odsúva do súkromného priestoru. V takýchto prípadoch „štát samotný odmieta náboženský základ a zakladá sa jedine na rozume a na jeho inštitúciách. Vzhľadom na krehkosť rozumu sa tieto systémy ukázali ako krehké a ľahko sa stali obeťami diktatúr.“  Štát samotný nemôže vytvoriť morálnu silu, pričom ju však predpokladá a stavia na nej. Konfrontujúc biblické zjavenie, J. Ratzinger poukazuje na to, že novozákonné spisy nevyjadrujú nekritické zvelebovanie rímskeho štátu, ale pripisujú mu autoritu v jemu vlastných medziach. „Hoci potvrdzujú božský pôvod štátnych právnych ustanovizní, sú veľmi vzdialené zbožstvovaniu štátu. Práve preto, že vidia hranice štátu, ktorý nie je Bohom a ani sa nesmie predstavovať ako Boh, uznávajú funkčnosť jeho ustanovizní a jeho morálnu hodnotu.“ 

Štáty zodpovedajú Božiemu ustanoveniu v tej miere, v akej štáty zaručujú právo a mier. Teda vtedy, keď plnia svoje špecifické poslanie. Preto „štát treba rešpektovať práve z dôvodu jeho profánnosti. Treba vychádzať z jeho podstaty ako animal sociale et politicum – štát sa zakladá na tejto ľudskej prirodzenosti a tak zodpovedá stvorenstvu.“  Eschatologický horizont, „večná vlasť“, ktorú človek nemôže nájsť na tomto svete, však neznamená ignorovať usporiadanie „pozemskej vlasti“.  „Univerzálny mravný zákon je pevným základom každého kultúrneho, náboženského a politického dialógu, a mnohotvárnemu pluralizmu umožňuje neodtŕhať sa od spoločného hľadania pravdy, dobra i Boha.“ 

Obľúbenou Ratzingerovov témou je degenerácia štátu na „bandu zbojníkov“.  „Štát, zo zásady agnostický voči Bohu, ktorý stavia na mienke väčšiny, vo vnútri klesá na úroveň bandy zločincov. (...) To začína byť zreteľné tam, kde je riadené zabíjanie nevinných nenarodených zahaľované do zdania práva, lebo je kryté záujmom väčšiny.“  Tento výraz sa dostal dokonca do najvyššieho cirkevného magistéria, akým je encyklika, kde Benedikt XVI. používa obdobnú argumentáciu: „Hlavnou úlohou politiky je spravodlivé usporiadanie spoločnosti a štátu. Štát, ktorý by nebol organizovaný na základe spravodlivosti, by sa zmenil na veľkú bandu zlodejov, ako raz povedal Augustín.“ 

Štát plní svoje poslanie, keď si je vedomý svojich limitov, ktoré nemôže prekračovať, ale ktoré nemôže ani zužovať.  „Štát sám o sebe nie je zdrojom ani pravdy, ani morálky. Sám od seba nemôže „vytvoriť“ nejakú pravdu, ktorej by bol správcom – ani v mene ideológie, opierajúcej sa o ľud, o triedu alebo o akúkoľvek inú veľkosť -, a to ani cestou väčšinového princípu. Štát nie je absolútna skutočnosť.“ 

Vzťah štátu a Cirkvi tvorí osobitnú kapitolu. J. Ratzinger rozvíja koncilovú koncepciu autonómnych oblastní a foriem pôsobenia. Spojením so štátom by Cirkev poprela tak podstatu štátu, ako aj svoju vlastnú. Pre štát zostane vždy „cudzie teleso“ (Außen). Len pri rešpektovaní vzájomnej autonómie sú Cirkev i štát tým, čim majú byť. „Cirkev musí rešpektovať autonómiu štátu a osobitnú slobodu, a to práve preto, aby mu mohla ponúknuť tú službu, ktorú štát potrebuje.“  Cirkvi je jasné, že sa na zemi nemôže stať „štátom“, môže však byť pre štát prínosom. „Cirkev zároveň vychováva k tým čnostiam, ktoré umožňujú štátu, aby prosperoval. Súčasne stavia bariéru všemohúcnosti štátu, lebo Boha treba viac poslúchať ako ľudí (Sk 5, 29). Najmä však preto, že Cirkev vďaka Božiemu slovu pozná, čo je dobré, a čo je zlé, a vyzýva postaviť sa na odpor všade tam, kde by sa nariaďovalo, čo je zlé alebo sa protiví Bohu.“  

Vytvorenie spravodlivého štátneho a spoločenského poriadku, keďže ide o politickú úlohu, „nemôže byť bezprostrednou úlohou Cirkvi. Ale pretože zároveň ide o prvoradú úlohu človeka, Cirkev má povinnosť ponúknuť prostredníctvom očisty rozumu a prostredníctvom etickej formácie svoj osobitný vklad, aby sa požiadavky spravodlivosti stali pochopiteľné a politicky realizovateľné.“ 


3.  Svedomie, prekážka či podmienka slobody 

Zásadne protichodnej radikalizácii sa nevyhýba ani samotné ponímanie svedomia. Z liberálneho pohľadu býva predstavované ako bašta slobody pred obmedzeniami života, uloženými autoritou. V teologickej oblasti sa takéto ponímanie odráža v diskusii o mylnom svedomí. Podľa takéhoto názoru by mal byť teda šťastný práve ten, kto nie je zaťažený bremenom viery a nemusí sa podriadiť morálnemu jarmu, ktoré prináša viera, najmä viera Katolíckej cirkvi.

Liberálni teológovia a liberálni ideológovia tu nachádzajú spoločnú reč. Mylné svedomie, ktoré umožňuje ľahší život a ukazuje vraj ľudskejšiu cestu, by malo byť teda milosťou, normálnou cestou k spáse a v politickej rovine kritériom rozhodovania.  Teoretická diskusia sa vďaka mediálnej podpore rýchlo premietla do bežných životných postojov a vo vnútrocirkevnom živote sa prejavila paralyzovaním evanjelizačného nadšenia: „kto chápe vieru ako ťažké bremeno, ako vnucovanie morálnych požiadaviek, nemôže iných pozývať, aby aj oni verili, a radšej uprednostní ponechať ich v domnelej slobode ich dobromyseľnosti.“  Má to však aj širšie dôsledky.

3.1.  Ľahšia cesta mylného svedomia?

Podľa liberálnej koncepcie, premietnutej tak do náboženských postojov ako do politickej sféry, „mylné svedomie chráni človeka od náročných etických požiadaviek a umožňuje mu spásu. Joseph Ratzinger upozorňuje, že takto ponímané svedomie „neotvára cestu k oslobodzujúcemu kráčaniu v pravde, ktorá údajne v skutočnosti neexistuje alebo je pre nás príliš náročná. Svedomie sa tak stáva inštanciou, ktorá nás dišpenzuje od pravdy. Mení sa tak na ospravedlňovanie subjektivity, ktorá sa už ďalej nespochybňuje, a na ospravedlnenie spoločenského konformizmu. Ten má ako minimálny spoločenský menovateľ medzi rozličnými subjektivitami úlohu umožňovať život spoločnosti. (...) Človek sa tak redukuje na svoje povrchné presvedčenie, a čím sú tieto jeho názory plytkejšie, tým lepšie pre neho.“  

Opačný postoj, ku ktorému sa hlási Joseph Ratzinger, dáva svedomie do vzťahu s pravdou, ktorú vyhlasuje za spoznateľnú (pravdu ohľadom morálneho dobra) a pravdu zas so slobodou, v ktorej sa človek pre pravdu a jej poznávanie rozhoduje, alebo ho odmieta. „Človek môže vidieť Božiu pravdu práve preto, že je jeho stvorením. Nevidieť ju je hriech. Nevidno ju len vtedy, keď ju človek nechce vidieť. Odmietnutie vôle, ktoré znemožňuje poznanie, je vinné. Preto ak sa nerozsvieti výstražné svetlo, je to tým, že sme sa slobodne rozhodli nevidieť to, čo nechceme vidieť.“  Joseph Ratzinger z toho vyvodzuje nasledujúci záver: „Nemožno identifikovať svedomie človeka so sebavedomím svojho „ja“, so subjektívnou istotou o sebe a o vlastnom morálnom správaní.“  

Omyl alebo „mylné svedomie“ je pohodlné len na prvý pohľad. Stotožnenie svedomia s povrchným vnímaním, zúženie človeka do jeho subjektivity ho v skutočnosti neoslobodzuje, ale robí otrokom. Také vnímanie nás robí úplne závislými od prevládajúcich názorov, ktorých úroveň sa zo dňa na deň znižuje. „Kto stotožňuje svedomie s povrchnými názormi, stotožňuje ho s pseudoracionálnou istotou, zaodetou do sebaospravedlňovania, konformizmu a lenivosti. Svedomie sa degraduje na mechanizmus zbavovania sa viny. (...) Redukovať svedomie na subjektívnu istotu znamená zároveň zriekať sa pravdy.“  Pritom skutočnú slobodu, ktorú si liberálna demokracia kladie za svoj hlavený cieľ, možno dosiahnuť len  v pravde a vďaka pravde. „Pravda oslobodzuje lásku od úskalí emotivizmu, ktorý ju oberá o sociálny rozmer a o rozmer vzťahu, ako aj od rizika fideizmu, ktorý jej odníma ľudský a univerzálny rozlet.“ 

3.2.  Základné dimenzie svedomia: anamnesis, conscientia a gratia

Schopnosť anamnézy vyplýva z ontologickej podstaty svedomia. Zakladá sa na ľudskej schopnosti prapôvodnej „anamnézy“, rozlišovania medzi dobrom a zlom. Teologicky a nábožensky ponímaný Boží zákon a zákon vlastný ľudskej prirodzenosti majú spoločnú podstatu. Je „uložený“ od Boha, zaznieva znútra, teda je súčastne vlastný človeku. Joseph Ratzinger sa tu opiera o názor sv. Augustína: „V našich súdoch by nebolo možné povedať, že jedna vec je lepšia ako druhá, keby do nás nebolo vtlačené základné poznanie dobra“  a dodáva, že je tu teda „istá vnútorná tendencia ľudského bytia, stvoreného na Boží obraz a podobu, čím je v zhode s tým, čo je Božie. (...) Moje osobné „ja“ je zároveň miestom najhlbšieho presiahnutia mňa samého a kontaktu s tým, z čoho pochádzam a k čomu smerujem.“  Do poznania dobra (a preto aj pravdy) teda vstupuje náboženský prvok: „čím viac človek žije v bázni pred Bohom, o to konkrétnejšou a jasnejšie účinnou sa stáva aj táto anamnéza.“  

Druhú dimenziu svedomia tvorí schopnosť posudzovať a rozhodovať, v stredovekej tradícii označovaná ako conscientia. Podľa Tomáša Akvinského má tri prvky: spoznať (recognoscere), vydať svedectvo (testificari) a posúdiť (iudicare). Joseph Ratzinger tu dáva do vzťahu svedomie a vôľu: „V takomto chápaní fakt, či je niečo uznané ako také, alebo nie, závisí vždy aj od vôle, ktorá prekáža ceste poznania, alebo k nemu vedie.“  To vysvetľuje, prečo odmietanie pravdy vedie k nezmieriteľnému boju: „lebo ich skutky boli zlé... milovali viac tmu ako svetlo“ (Jn 3, 19). Človek, vôľou upriamený na to, čo je objektívne zlé, a priori odmieta logické argumenty i toho, kto mu ich pripomína.

Nakoľko svedomie stavia človeka pred méty, nedosiahnuteľné jeho slabou vôľou a obmedzeným poznaním, vstupuje tu aj tretí faktor, na ktorý Joseph Ratzinger osobitne poukazuje, a je ním milosť (gratia). Bez nej zostáva človek aj vo svojom úsilí o dobro uzavretý sám v sebe. „Bez jasného posolstva, ktoré presahuje samotné naše konanie, by sme kresťanstvo zriedili na moralizmus.“  Milosť uvádza človeka do pôvodného stavu, ktorý stratil vo chvíli, keď postavil za kritérium seba samého.  Priestor milosti sa však otvára najmä v rozpoložení, keď človek pohliadne do Božej tváre, v ktorej spozná svoju pôvodnú identitu i to, nakoľko sa od nej vzdialil.  „Objektívne spravodlivý súd svedomia, ktorý vyhlasuje výrok našej viny, a vnútorne spaľujúca vina, ktorá z neho vyplýva, nie sú posledným slovom. Naopak, je tu moc milosti, sily očistenia, ktorá môže zmazať vinu a napokon učiniť pravdu oslobodzujúcou.“   Vernosť človekovi si vyžaduje vernosť pravde, ktorá jediná je zárukou slobody a možnosti jeho integrálneho rozvoja. 



3.3.  Viera v pokrok

Svedomie, vyjadrujúce pôvodné mravné intuície človeka o dobre a zle nahrádza od čias osvietenstva viera v pokrok. Je to „viera“, pretože sa od pokroku očakáva aj vytvorenie spravodlivého sveta, riadi sa svojimi vlastnými zákonitosťami a nie morálnymi kritériami, ktoré sú mimo neho a presahujú jeho možnosti. Skúsenosť presviedča, že pokrok  sa stáva aj hrozbou. Rozvoj vedy neznamená súčasne aj rozvoj morálnych kvalít človeka.  Vedu možno zneužívať v prospech moci a napádať dôstojnosť človeka.  „Preto musí byť jasné, že aj veda musí podliehať mravným kritériám a jej pravá povaha sa vždy stráca, keď sa namiesto služby dôstojnosti človeka dá k dispozícii moci alebo obchodu, alebo jednoducho úspechu ako jedinému kritériu.“ 

Človek zostáva rovnako človekom v primitívnych i v technicky vyspelých podmienkach. Ľudské bytie sa v každom človeku začína odznova. Preto Joseph Ratzinger v tomto súvise zdôrazňuje, že „nemôže existovať definitívne nová, pokroková a zdravá spoločnosť. , v ktorú dúfali veľké ideológie. Definitívne zdravá spoločnosť by znamenala koniec slobody.“  Zdôrazňuje, že oblasťou politiky je prítomnosť, nie budúcnosť. Boj za „lepšiu budúcnosť“ bol základom neúspešného marxistického experimentu.  „To, čo my budujeme, zostáva vždy kráľovstvom človeka, so všetkými limitmi, vlastnými ľudskej prirodzenosti. Božie kráľovstvo je dar, a práve preto je veľké a krásne a dáva odpoveď na našu nádej.“ 

Podľa J. Ratzingera Európa „exportuje mechaniku bez étosu a napokon aj proti étosu; že pod prevahou ideológie pokroku sú ničené ony veľké mravné tradície, na ktorých spočívali staré spoločnosti, pričom naďalej pretrvávajú temné praktiky kúzelníctva a mágie a dokonca nadobúdajú čoraz väčší vplyv.“  Vytvára sa tak jednota ľudstva, stavaná na potláčaní jeho jednotiacich síl. „Nie zákonitosti hmoty a evolúcie sú poslednou ustanovizňou, ale rozum, vôľa a láska, teda Osoba. A ak poznáme túto Osobu a ona pozná nás, potom nie neúprosná moc hmoty je poslednou inštanciou; potom nie sme otrokmi vesmíru a jeho zákonov, ale sme slobodní.“  

Ponechávať technické procesy na ne samé a ich vnútorné zákonitosti znamená vzdávať sa slobody. Je to určitá forma technického determinizmu. „Ideologicky absolutizovať technický proces alebo sa rozplývať v utópii ľudstva, ktoré sa navráti do pôvodného stavu svojej prirodzenosti, to sú dva protikladné spôsoby, ako oddeľovať rozvoj od jeho morálneho hodnotenia, a teda od našej zodpovednosti.“  Technika má aj „ľudskú dimenziu“, je objektívnym prvkom ľudskej činnosti, ktorej pôvod a jestvovanie spočíva v subjektívnom prvku: v človeku, ktorý koná. „Preto technika nikdy nie je len technikou.“ 



4. Boh ako nevyhnutnosť existencie a uplatňovania slobody

Ako vyplýva z úvodnej impostácie, jadro problému slobody, jej ponímania a možnosti reálneho života v slobode spočíva v odpovedi na otázku, či sa ako zdroj, základ a garancia morálnosti uznáva Boh alebo môže morálka a teda aj uplatňovanie slobody existovať autonómne, mať zdroj sama v sebe, inými slovami, či je človek sám pre seba mierou dobra a zla. Z predchádzajúcej argumentácie bolo vidno, že radikálne postavená alternatíva, sic et non, Boh alebo človek, sa tu stáva kľúčovým a nie je to len nejaká podružná otázka.

Josebh Ratzinger, resp. Benedikt XVI,. sa jednoznačne stavia za túto alternatívu nevyhnutnosti Boha, aby človek mohol byť a žiť skutočne, teda integrálne ako človek.  Nerobí tak z pozície kňaza, katolíckeho teológa, prefekta Kongregácie pre náuku viery ani pápeža. Jeho argumentácia vychádza z povahy veci. Predstavuje jasnú a zásadnú alternatívu. V Ratzingerovej impostácii znamená táto voľba aj podmienku prežitia či neprežitia súčasnej civilizácie, v každom prípade kľúčový argument v súčasných zásadných problémoch. Inter duo contraria non datur tertium, medzi dvomi opakmi niet stredu, a agnosticizmus je len možnosť teoretického postoja, v skutočnosti možno len prijať alebo odmietnuť. 

Dôsledky sú fatálne. „Ak Európa nebude exportovať svoju vieru, totiž vieru – hovoriac s Nietzschem – že Boh je pravda a pravda je božská, potom bude nevyhnutne exportovať svoju neveru, to znamená presvedčenie, že neexistuje žiadna pravda, žiadne právo, že nie je žiadne dobro... Bez idey absolútna bude Európa iba geografickým pojmom. A tiež pomenovaním miesta, kde sa začala likvidácia človeka.“ 

4.1. Odmietanie Boha znamená potláčanie človeka

Počas 20. storočia sa možnosti človeka a jeho nadvlády nad hmotou rozrástli do neslýchaných rozmerov. Bolo svedkom aj ich neslýchaného zneužitia vo vojnových konfliktoch a v desaťročiach strachu studenej vojny, pretekov v zbrojení a vzrastajúcich možnostiach zneužitia technických vymožeností terorizmom.  Vzrástli aj možnosti sebamanipulácie. „Človek prehľadal zákutia bytia, dešifroval komponenty ľudskej bytosti a teraz je schopný takpovediac sám „skonštruovať človeka“, ktorý už nepríde na svet ako dar Stvoriteľa, ale ako produkt ľudského konania.“ 

Zároveň sa utvára atmosféra, v ktorej chýba vôľa po budúcnosti a prejavuje sa odmietavým postojom k potomstvu.  Nárastu možností nezodpovedá nárast mravnej sily, ktorá by garantovala, aby slúžili dobru a ktorá skôr ochabla, lebo technická mentalita vytlačila morálku do subjektívnej oblasti, hoci si vyžaduje práve verejnú morálku. Systémy technickej kontroly jednak zlyhávajú a najmä obmedzujú slobodu a dôstojnosť človeka. Skutočná bezpečnosť môže vyvierať iba z mravnej sily človeka. Ukazuje sa, že politický moralizmus skôr hatí obnovu než aby ju napomáhal. 
Ako hovorí Marcello Pera v reakcii na Ratzingerove diagnózy, „sekularizácia, ktorá bola po celé stáročia výdobytkom ľudí, národov a štátov, sa teraz obracia proti sebe: ľuďom spôsobuje odcudzenie, národom stratu identity, štátom slabosť, neistotu, nečinnosť a strach“.  

Ani tento kritik postmodernizmu a kultúrneho relativizmu si nemyslí, že by „oddelenie vedeckej, právnej, morálnej a náboženskej sféry zaručovalo rovnováhu a nikdy nespôsobovalo medzi nimi konflikty“ a tak isto prichádza k záveru: „Ak sa Boh vyčlení z vedeckej sféry, náboženstvo sa vylúči zo života človeka. Ak sa morálka vyčlení z práva, z našich zákonov sa vyčlenia hodnoty. Ak garancie vedy a techniky nemajú hranice, pokrok môže byť slepý a deštrukčný“.   

Z analýzy života súčasnej spoločnosti však vyplýva, že očakávanie absolútnej spásy v nej pretrváva a že zároveň zosilnieva skúsenosť nevykúpenosti a odcudzenia. Po odmietnutí transcendentnej dimenzie človeka je človek odkázaný usilovať sa o toto naplnenie už na tomto svete a vlastnými silami. „Tým sa však na politiku kladú očakávania, ktoré nemôže splniť. Náboženstvo, premenené na politiku, kladie na politiku nadmerné požiadavky a stáva sa zdrojom dezintegrácie človeka a spoločnosti“.  Napĺňa sa tak Pascalovo vyjadrenie, že „človek je nekonečne viac, než len človek“ a preto sa nikdy sám nemôže stať sebou samým. „Do extrému dotiahnutý pokus riadiť ľudské veci úplne bez Boha nás stále viac privádza na kraj priepasti, k úplnému vytlačeniu človeka“.  

Podobne to platí aj o limitoch vedeckého bádania. „Racionalitu univerza nie je možné rozumne vysvetliť na základe iracionálnosti. Logos, ktorý je počiatkom všetkého, zostáva viac ako kedykoľvek predtým najlepšou hypotézou.“ .“ Do zápasu „s Bohom alebo bez Boha“ vstupuje tu aj otázka rozumu ako takého. J. Ratzinger v rôznych kontextoch zdôrazňuje, že rozum v limitoch racionalizmu je okliešteným rozumom a viera nielen že nie je v protiklade s rozumom, ale je predpokladom jeho plného rozvoja. „Áno, rozum je veľký Boží dar človeku a víťazstvo rozumu nad iracionalitou je aj cieľom kresťanskej viery. Kedy však rozum skutočne vládne? Keď sa odtrhne od Boha? Keď sa stáva slepým voči Bohu? Je rozum možnosti a konania úplný rozum?“ 

Vytláčanie náboženstva a Boha v prospech koncepcií individualizmu, subjektivizmu, racionalizmu a relativizmu ako základných pilierov liberálnej agendy sa v súčasnosti deje aj pod rúškom boja proti diskriminácii. „Ponímanie diskriminácie sa neustále rozširuje, a tak sa zákaz diskriminácie môže premieňať stále viac na obmedzovanie slobody názoru a náboženskej slobody.“  Nová identita Európy, ktorá odmieta svoje kresťanské korene a je určovaná výlučne osvietenskou kultúrou, je poznačená aj presvedčením, že Boh nemá nič do činenia s verejným životom a so základmi štátu.  „Vypustenie kresťanských koreňov nie je výrazom vyššej tolerancie, ktorá rešpektuje rovnako všetky kultúry a žiadnu z nich neuprednostňuje, ale je skôr prejavom absolutizácie myslenia a života, ktoré sa radikálne stavajú proti iným historickým kultúram ľudstva.“  Ani Islam či iné náboženstvá imigrované do Európy, na ktorý sa zástancovia tolerancie odvolávajú, nevidia problém v žitom kresťanstve, ale v nihilizme a egoizme západnej spoločnsoti. „To, čo je spoločné všetkým kresťanom, je možné uznať aj mimo konfesionálnych hraníc ako jednotiacu silu pôsobenia vo svete.“  

Pri hľadaní vízie do budúcnosti Joseph Ratzinger poukazuje na určitý patologický komplex západu v odmietaní hodnôt svojej minulosti. „Multikultúrnosť, ktorá sa ustavične a s nadšením vyzdvihuje a podporuje, je mnohokrát predovšetkým opustením a zapretím toho, čo je jej vlastné. (...) Jej súčasťou je úctivé vychádzanie v ústrety posvätným prvkom druhého, ale to môžeme uskutočňovať jedine vtedy, keď posvätné, Boh, nie je cudzí nám samým.“  Tragické zlyhania takýchto projektov spoločnosti bez Boha by malistačiť na vytriezvenie z prísľubov bojového ateizmu 19. a 20. storočia. 

Nikto nedokáže experimentálne obsiahnuť celostnosť bytia a jeho predpoklady. „Otázka Boha sa zo svojej vlastnej prirodzenosti nemôže podrobiť vedeckému výskumu v úzkom zmysle slova. V tomto zmysle je vyhlásenie o „vedeckom ateizme“ absurdnou domýšľavosťou; ako to bolo v minulosti, tak je to i teraz a bude aj v budúcnosti.“  Nábožensktvo prispieva do spoločného dobra jemu vlastnými spôsobmi boja proti hriechu, ktorý vždy mal aj sociálnu dimenziu a prejavovala sa jeho ničivá sila rozvratu a štiepenia jednoty. Preto sa „vykúpenie javí ako opätovné nastolenie jednoty, v ktorej sa spolu stretáme.“ 


4.2. Viera a integrálny rozvoj človeka

Integrálny rozvoj, ako ho vníma J. Ratzinger, je podrobne rozpracovaný najmä v encyklike „Caritas in veritate“ s podnadpisom „o integrálnom ľudskom rozvoji v láske a v pravde“. V našom kontexte stačí poukázať aspoň na integrujúci vplyv viery vzhľadom na možnosti rozumu a vôle. „V úkone viery sa vyjadruje podstatná štruktúra kresťanstva, odpoveď, akú dáva na otázku: Akým spôsobom môžeme uskutočňovať našu ľudskosť tak, aby sme dosiahli plnosť nášho údelu?“  Ten zahŕňa roviny, ktoré presahujú možnosti rozumového poznania. „Aj rozum treba upozorňovať na jeho hranice a treba sa naučiť počúvať veľké náboženské tradície ľudstva.“ 

Podľa Ratzingera paradoxne nielen náboženstvo napomáha integrálnemu rozvoju rozumu, ale aj rozum vytvára správne podmienky pre náboženský rozvoj. „Iba rozum, ktorý je otvorený Bohu, iba rozum, ktorý nevytlačí morálku do oblasti subjektívnosti alebo ktorý ju nezredukuje na chladnú kalkuláciu, sa môže postaviť proti inštrumentalizácii idey Boha a proti patológiám náboženstva a môže ponúknuť uzdravenie.“  

Viera nie je proti rozumu, presahuje ho a tým aj integruje do prežívania tajomstva. „Len tým, že človek presiahne seba samého smerom nahor, dosiahne vlastnú integráciu a takto dosiahne aj integráciu spoločenstva. Nie záujem, ale iba pravda môže ľudí účinne spájať a tak priviesť do platnosti slobodu a právo v ich vnútornej jednote.“  Napokon, „nie je to veda, čo vykupuje človeka. Človek je vykúpený prostredníctvom lásky.“  Preto si integrálny ľudský rozvoj ako povolanie vyžaduje, aby sa v ňom rešpektovala nielen sloboda, ale aj pravda. „Povolanie na rozvoj núti ľudí viac pracovať, viac vedieť a vlastniť, a tak aj viac byť.“  Vnútornou integrujúcou a zároveň dynamickou silou je láska: „Je vlastnosťou zrelej lásky zapojiť všetky schopnosti ľudskej bytosti, aby zahrnula človeka v jeho úplnosti.“ 

Okrem rozumu viera napomáha integritu človeka rozvojom jeho morálnej dimenzie, ktorá je všeobecne nedocenená. „Na druhej strane súčasnej patologickej ustarostenosti o ochranu našej fyzickej integrity stojí ďalekosiahla necitlivosť voči morálnej integrite človeka, z ktorej si pozitivistický osvetár robí posmech ako z pokrytectva a nezmyslu. To však je v zásade negácia človeka ako človeka, negácia slobody a ľudskej dôstojnosti.“ 



4.3. Kresťanstvo ako kreatívna menšina

V úvahách o budúcnosti západnej civilizácie sa J. Ratzinger stotožňuje s Toynbeeyho názorom, že „údel spoločnosti vždy závisí od tvorivých menšín. Veriaci kresťania by mali sami seba považovať za takú tvorivú menšinu a prispievať k tomu, aby Európa znova nadobudla to najlepšie zo svojho dedičstva a takto bola v službe celého ľudstva.“  Európa môže vo svojej veľkej tradícii oživiť svoj imunitný systém. Za kritérium Ratzinger navrhuje vziať  Desatoro, veď „Dekalóg nie je súkromným vlastníctvom kresťanov alebo židov. Je vrcholným výrazom morálneho vedomia, ktoré ako také sa v širokej miere stretáva s múdrosťou iných veľkých kultúr. Opätovne sa orientovať podľa Dekalógu by mohlo byť podstatné práve pre ozdravenie rozumu, pre novú vzpruhu recta ratio.“  

V tomto ponímaní je idea Boha prijateľná pre každého nepredpojatého človeka. „Boh je Logos, racionálny pôvod celej skutočnosti, tvorivý rozum, z ktorého vznikol svet a ktorý sa odráža vo svete. Boh je Logos: zmysel, dôvod, slovo, a preto sa k nemu človek primkýna otvorenosťou a obranou rozumu, ktorý nemôže zostať slepý zoči-voči mravným rozmerom bytia.“  Sám Boh stojí na strane človeka a stvorenia a je ich obhajcom. Kto nemá v srdci Boha, nemá v srdci ani človeka a tí, ktorí popierajú Boha, stávajú sa aj ničiteľmi prírody a života. Boh zároveň predstavuje inštanciu, ktorá bude vyžadovať účet z ľudského konania, brať ho na zodpovednosť. „Nesmieme zabúdať, že Boh rozumu a lásky je aj sudcom sveta a ľudí, garantom spravodlivosti a že jemu budú musieť všetci ľudia spravodlivo skladať účty. (...) Kde sú ľudia pevne presvedčení, že budú musieť účtovať, tam aj právo a spravodlivosť sú pevné.“  

Prikláňanie sa k liberálnemu ponímaniu pravdy, slobody a dobra má často celkom pragmatické dôvody: túžbu po blahobyte, po moci, túžbu privlastniť si prírodné zdroje a spoločenské výhody, čo mu umožňuje práve spoločnosť s liberálnou koncepciou. Hybnou silou tu teda je dostredivá sila egoizmu. „Deliť sa o dobrá a zdroje, z ktorých pochádza autentický rozvoj, nezaručuje samotný technický rozvoj ani pravidlá spolužitia, ale potenciál lásky, ktorá premáha zlo dobrom a otvára svedomia a slobodu pre vzájomné dobro.“  V kresťanstve vstupuje hybná sila ducha, ktorá nemá za cieľ obnoviť len prirodzené schopnosti človeka prirodzenou obnovou. „Duch Svätý je totiž vnútornou silou, ktorá zosúladzuje ľudské srdcia s Kristovým srdcom a podnecuje ich, aby milovali bratov tak, ako ich on miloval, keď sa sklonil, aby učeníkom umyl nohy.“  

Ak má Európa a západná civilizácia premostiť minulosť s budúcnosťou, nevyhnutne sa potrebuje vrátiť ku svojim koreňom. J. Ratzinger v tomto súvise hovorí o istom európskom komplexe menejcennosti. „Západ, plný pochopenia, sa pokúša chvályhodným spôsobom otvoriť vonkajším hodnotám, ale už nemiluje sám seba. Vo svojich dejinách vidí už iba to, čo je odsúdeniahodné a deštruktívne, avšak nie je schopný vnímať to, čo je v nich veľké a čisté. Ak chce Európa prežiť, potrebuje nové – určite kritické a pokorné – prijatie samej seba.“  

Akú úlohu tu majú konkrétne veriaci zohrať? „Kresťania by mali byť predovšetkým sami sebou. Nesmejú sa nechať degradovať iba na nástroj moralizovania spoločnosti, ako by si to liberálny štát prial; tým menej sa majú chcieť ospravedlňovať užitočnosťou svojej sociálnej činnosti.“  Cirkev musí rozhodne napĺňať úlohu, na ktorej sa zakladá jej identita: ohlasovať Boha a jeho kráľovstvo. Práve takto a len takto vzniká priestor, v ktorom znovu získa existenciu morálny princíp, a to ďaleko za okruh veriacich. Cirkev musí byť odhodlaná trpieť, nepôsobiť mocou, ale duchom, nie inštitucionálnou silou ale svedectvom a láskou. „Zničenie schopnosti milovať plodí smrteľnú nudu, ktorá je pre človeka jedom. Ak by sa presadila, bol by zničený človek a s ním aj svet. V tejto dráme by sme nemali otáľať postaviť sa proti všemocnosti kvantity a pevne sa prikloniť na stranu lásky. To je rozhodnutie, ktoré od nás požaduje táto chvíľa“.  Neexistuje totiž plný rozvoj a univerzálne dobro bez duchovného a morálneho dobra ľudí, chápaných v celistvosti ich duše a tela. 




5. Záver:  Veluti si Deus daretur

Na osvietenské konať etsi Deus non daretur, akoby Boh neexistoval,  ponúka Jozef Ratzinger opačnú alternatívu: aj ten, kto nedokáže nájsť cestu prijatia Boha, mal by sa snažiť žiť a riadiť svoj život veluti si Deus daretur – ako keby Boh existoval. Marcello Pera mu odpovedá: „Je to návrh, ktorý sa neodmieta, a výzva, ktorú treba prijať. Z jedného zásadného dôvodu: laik, ktorý sa správa veluti si Deus daretur, stáva sa mravne zodpovednejším.“  

Aj keď vychádza z pojmu laického Boha, je to pravdivejší a rozumnejší postoj, než Boha negovať. Tohto „laického Boha“, ktorého by mal uznať každý poctivý človek, definuje Marcello Perra slovami, ktoré si prisvojuje aj Joseph Ratzinger v krajnej ústretovosti voči ľudskému hľadaniu: „Je Bohom, ktorý nemá určitú tvár, nemá nespochybniteľné dogmy, nemá nemeniteľné zjavenie, nemá neomylných interpretov, nemá osobitné vierovyznania, nemá výlučné obrady. Je Bohom jeho svedomia. Boh, ktorý mu pripomína jeho konečnosť, jeho biedu, ale aj jeho veľkosť. Boh, ktorý dáva jeho skutkom mravnosť. Boh, ktorý ho tajomne trestá alebo odmeňuje. Boh jeho trápenia a jeho radosti.“  Ostatné preverí čas.







LITERATÚRA:

BAUMAN, Z. Svoboda. Praha : Argo, 2001. ISBN 80-7203-432-4.
BENEDIKT XVI. Deus caritas est. Encyklika o kresťanskej láske. Trnava : SSV, 2006. ISBN 80-7162-594-9.
BENEDIKT XVI. Spe salvi. Encyklika o kresťanskej nádeji. Trnava : SSV, 2008. ISBN 978-80-7162-700-5.
BENEDIKT XVI. Caritas in veritate. Encyklika o integrálnom ľudskom rozvoji v láske a pravde. Trnava : SSV, 2009. ISBN 978-80-162-786-9.
BENEDIKT XVI. Svetlo sveta. Pápež, Cirkev a znamenia čias. Bratislava : Don Bosco, 2011. ISBN 978-80-8047-138-9.
BISKUPSKÁ SYNODA, Ježiš Kristus, ktorý žije vo svojej Cirkvi, prameň nádeje pre Európu. Instrumentum laboris. Trnva : SSV, 1999. ISBN 80-7162-265-6.
CANTALAMESSA, R. Tajomstvo Turíc. Bratislava : Serafín, 2004. ISBN 80-88944-19-8.
JÁN PAVOL II., Ecclesia in Europa. Ježiš Kristus, ktorý žije vo svojej Cirkvi – prameň nádeje pre Európu. Trnava : SSV, 2004. ISBN 80-7162-478-0.
RATZINGER, J. Naděje pro Evropu? Církev a svět. Stav, diagnozy, prognózy. Praha : Scriptum, 1993. ISBN 80-85528-27-4.
RATZINGER, J. Soľ zeme. Kresťanstvo a Katolícka cirkev na prelome tisícročí. Trnava : SSV, 1996. ISBN 80-7162-202-8.
RATZINGER, J. Boh a svet. Viera a život dnes. Trnava : SSV, 2001, ISBN 80-7162-380-6.
RATZINGER, J. Európa. Jej základy v súčasnosti a budúcnosti. Tranva : SSV, 2005. ISBN 80-7162-570-1.
RATZINGER, J. Benediktova Európa v kríze kultúr. Trnava : SSV, 2008. ISBN 978-80-7162-737-1.
RATZINGER, J. Chváloreč na svedomie. Trnava : SSV, 2010. ISBN 978-80-7162-845-3.
00053.jpg

00055.jpg

00056.jpg

Kontakt: gavenda@rcc.sk
Upozornenie: Všetky texty, fotografie, audio a video nahrávky sú chránené autorským zákonom. V prípade záujmu o zverejnenie kontaktujte autora.