O autorovi
Články
Audio
Video
Foto album
Evanjelium nedele
Aktuálne
Nové perspektívy cyrilo-metodského dedičstva
Nové perspektívy cyrilo-metodského dedičstva

Rytmus výročí a sviatkov udržiava kontinuitu života jednotlivcov, rodín i spoločnosti. Bez zakorenia v minulosti a cieľa pred sebou sa prítomnosť stáva bezduchým prečkávaním, duchovným, citovým i faktickým bezdomovectvom. Mnohé zo základných tém o zmysle života a dejín, etike a morálke, označované niekoľko desaťročí za „protištátne“, dostávajú dnes červenú etiketou politickej nekorektnosti. Kus z tohto tieňa padá, žiaľ, aj na cyrilo-metodskú tematiku. V solídnejších kruhom opatrníckou nevšímavosťou, v podradných médiách plytkou no predsa len mienkotvornou manipuláciou. Je to o dôvod navyše uvažovať v súvise s 1150-tym výročím príchodu svätých Cyrila a Metoda k našim predkom o ich odkaze pre život jednotlivcov, Slovenska a Európy v ich súčasnej a do budúcnosti smerujúcej situácii. 

Henri Bergson v hľadaní zdrojov energie ducha poukazuje na to, ako sa ponáranie do minulosti a uvažovanie o budúcnosti stáva mocným zdrojom činnosti v prítomnosti: „Čím väčší je podiel minulosti v človekovej prítomnosti, tým ťažšia je masa, ktorou vytvára vzhľadom na ponúkajúce sa možnosti tlak smerom k budúcnosti: jeho čin sa vymršťuje ako šíp tým väčšou silou, čím viac bola jeho sila napnutá smerom dozadu“ (Duchovná energia). Ak chceme uvažovať o zmysle a aktuálnosti cyrilo-metodského dedičstva, tak s túžbou prebudiť tento tvorivý dynamizmus. Chceme sa pritom zamerať a v novom svetle predstaviť len niektoré oblasti, v ktorých môže byť toto dedičstvo aktuálnym prínosom. Je to náčrt duchovného portrétu svätého Cyrila a jeho predstavenie ako vzoru vodcovskej osobnosti; aktuálnosť „cesty srdca“ ako osobitného príspevku Slovanov a Slovákov v súčasnej európskej kultúrnej, duchovnej a spoločenskej fermentácii, a téma prirodzeného práva ako východiska z najhlbších konfliktov súčasnej západnej civilizácie.


Duchovné poslanie ako interpretačný kľúč

Ak ide len o historickú spomienku, na veľkej osobnosti možno vypichnúť hoc aj nepodstatnú črtu a poukázať na jej význam či zaujímavé súvislosti. Keď sa však pýtame čo je potrebné, aby odkaz svätých Cyrila a Metoda žil a pôsobil aj v súčasnosti, treba hľadať, čo bolo vnútornou hybnou silou ich osobností a ich misie. Veď už autor Života Konštantína Cyrila, napísaného krátko po jeho smrti, v úvode hovorí, že ide „vyrozprávať aký (Cyril) bol, aby ten, kto ho počuje a chce sa mu stať podobným, prijal bodrosť a odmietol lenivosť“ (ŽK, I). Keďže práve to podstatné bolo celé desaťročia zahmlievané, je to tým naliehavejšia úloha.

Pri hodnotení osobností, diela a odkazu solúnskych bratov vzniká riziko, paralelné s tým, čo v posledných desaťročiach postihlo vedeckú exegézu Krista a jeho posolstva: spravila ho neplodným. Kvôli exaktnej historickej vedeckosti mnohí autori prestali brať do úvahy fakt viery, totiž že Ježiš bol Boží Syn. Úmerne k tomu sa zahmlieval a v množstve protirečivých hypotéz rozplýval aj obraz historického Ježiša. Po publikovaní množstva vedeckých diel tohto druhu napokon samotná exegetická veda dospela k objavu dvetisíc rokov známej samozrejmosti: „Bez zakotvenia v Bohu zostáva Ježišova postava prchavou, neskutočnou a neobjasniteľnou“ (Rudolf Schnackenburg).

Nevidieť a nehodnotiť osobnosti tak Konštantína ako jeho brata Metoda predovšetkým ako mystikov a ich poslanie ako evanjelizačné nutne vedie k tvoreniu protirečivých hypotéz, odrážajúcich limity vlastného vnímania či ideologické záujmy ich tvorcov a robiť tento odkaz neplodným. Pavel Ambros (Typologie cyrilometodějské tradice) poukazuje na dve metodologické roviny interpretačných počinov: prijímanie historického dedičstva a dejinné utváranie budúcnosti. Pripomína, že aj samotné interpretačné spory a ideologické záujmy s ich širším sociálnym a kultúrnym presahom sú tvorcami toho, čo nazývame cyrilo-metodské dedičstvo v jeho dejinne sa utvárajúcej podobe a že aj tento fenomén si vyžaduje objektívne zhodnotenie. Ambros poukazuje na dve riziká. 

Prvým je pokračujúca manipulácia. „Nezabúdajme: pádom komunizmu riziko používať historické skúmanie na propagandu dostalo novú podobu. Účelovosť výskumu v spoločenských vedách je dnes ďalekosiahlo deformované kritériami, za ktorými stoja politické rozhodnutia v oblasti stratégie rozvoja vedy v Európskej únii, jednotlivých národných štátov a ich ideových východísk.“

 Druhým rizikom je vedecká exaktnosť bez schopnosti odhaľovať a interpretovať súvisy: „Ilúzia bohatého poznámkového aparátu či prosté zverejnenie archívnych materiálov, ktoré digitalizácia umožňuje v masovom meradle, nemusí byť zďaleka uspokojivou odpoveďou na otázku kvality historického poznania ani zmyslu tradícií“.

Ak si kladieme otázku o aktuálnosti cyrilo-metodského odkazu, treba sa pýtať, čo bolo jeho podstatnou náplňou a čo práve táto náplň môže dnes povedať, či a čím môže prispieť do celkovej súčasnej situácie. Keďže išlo predovšetkým o duchovné a náboženské poslanie, aj hľadanie odpovedí musí mať v tomto prípade nutne najmä náboženský a duchovný ráz. Nejde pritom o žiaden konfesionizmus. Ako povedal kardinál Jozef Tomko v historickom príhovore v Slovenskej národnej rade 25. apríla 1991: „Čo je kresťanské, je zároveň hlboko ľudské. Kristus v plnej miere odhaľuje človeka človeku a dáva mu najavo vznešenosť jeho povolania. Návrat k vlastným koreňom značí pre slovenský národ ozajstný a pravý humanizmus, úctu k človekovi a k jeho najhlbším hodnotám.“ 


Nasledovanie je viac než úcta

Najmä Slováci žijúci v zahraničí si všímajú, že mladej slovenskej generácii akoby bola cyrilo-metodská tradícia čosi vzdialené a cudzie, a to aj medzi aktívnymi mladými kresťanmi. Je to pravda. Príčinou je, že v očiach mladých dostala zvláštnu „pachuť“. Aj tak krásne hodnoty, akými je láska ku svojej krajine, jej dejinám, vedomie hrdosti a zároveň zodpovednosti za to, čo vykonali predchádzajúce generácie, sa dostali do zvláštneho svetla fanatizmu, politického primitivizmu ba dokonca antisemitizmu. Povedať „mám rád svoju vlasť“ v slovenskom kontexte neraz nadobúda podvedomý podtón v zmysle: „súhlasím s vulgárnymi výrokmi proti Maďarom a schvaľujem holokaust proti Židom“. Vďaka takémuto skratkovitému mysleniu sa aj cyrilo-metodská idea spája s takýmto paškvilom vlastenectva.

Bola by však škoda zbaviť preto pravé a vekmi overené jadro cyrilo-metodského dedičstva jeho sily a neumožniť mu pôsobiť. Úcta k svätým, ako ju chápe a prežíva cirkevná tradícia a prax, znamená motivovať ich príkladom a skúsenosťami terajšie zmýšľanie a činnosť. Pri prvom i druhom mimoriadnom zhromaždení biskupskej synody pre Európu (1991, 1999) odznela výzva: „Európa sa dnes nemôže jednoducho iba vracať k svojmu kresťanskému dedičstvu. Musí sa dostať do stavu, v ktorom bude nanovo určovať svoju budúcnosť v stretnutí s osobou a posolstvom Ježiša Krista“ (Ecclesia in Europa, 2). Hlboké synodálne analýzy dospeli k záveru, že Ježiš Kristus, a to ten, ktorý teraz žije a pôsobí v Cirkvi, je jediná nádej pre Európu. Biskupi a odborníci zo všetkých európskych krajín sa tu zhodli v názore, že len ak znovu objavíme a ak znova ožijú kresťanské korene Európy, môžu v každom človeku prebudiť živú nádej a prispieť tak k prekonaniu súčasných ťažkostí a zabezpečiť ďalší duchovný a ľudský rozvoj do budúcnosti.

 „Stará Európa“ dostala dar evanjelia, teraz volá po jeho znovuobjavení. Na svoje zranenia potrebuje skúsenosť liečivej sily Božieho zľutovania, dvetisícročné bohatstvo kresťanskej spirituality sa zas môže stať odpoveďou na prázdnotu a frustráciu obetí konzumnej spoločnosti. Boh, ktorý udržiava v bytí celý vesmír, je nevyčerpateľným žriedlom takejto obnovy. Preto má podľa synody o Európe Cirkev neustále skúmať svoju tvár a robiť ju čoraz podobnejšou Kristovej tvári. Súhrnne povedané, Európa potrebuje „viac duše“ a tú jej majú vdýchnuť práve z viery žijúci kresťania.

Skutočnosť, že pápež Ján Pavol II., prvý Slovan na Petrovom stolci, vymenoval svätých Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy chce aj oficiálnym spôsobom dať do pozornosti ich aktuálnosť. „Tým, že Cyril a Metod uplatňovali svoje charizmatické dary, vniesli rozhodujúci vklad do budovania Európy, nielen pokiaľ ide o jej kresťanské a náboženské spoločenstvo, ale aj čo sa týka jej občianskej a kultúrnej jednoty. Ani dnes nejestvuje iná cesta na prekonanie rôznych napätí a na nápravu roztržiek a protikladov v Európe, ako aj na celom svete, lebo tieto javy hrozia, že vyvolajú strašné zničenie životov a hodnôt. Byť kresťanmi v súčasnej dobe znamená byť tvorcami vzájomného spoločenstva v Cirkvi i v spoločnosti. K tomuto cieľu vedie otvorenosť voči bratom, vzájomné porozumenie a ochotná spolupráca veľkodušnou výmenou kultúrnych a duchovných dobier“ (Ján Pavol II., encyklika Slavorum apostoli, 27).

Od Západu sme sa doteraz snažili mnohému naučiť, málo sme sa však pýtali, čo môžeme a máme Západu dať. Cyril a Metod si boli vedomí zvláštneho poslania Slovanov. „Slovania, ktorí boli Bohom povolaní, aby zmiernili protiklady medzi Východom a Západom, sa stali prvou a najtragickejšou obeťou tohto rozdelenia“ (T. Špidlík). Toto poslanie však zostáva a pretrvávajúce protiklady sú súčasne volaním po ich preklenutí. Aby sa Slovania stali mostom, sami si najskôr musia uvedomiť svoju pravú minulosť i svoju typicky kresťanskú tradíciu. Samotný pojem európska kultúra sa používa nepresne, taká totiž nateraz neexistuje. Tvoria ju aj slovanské národy. S ich kultúrou však ešte západná kultúra nevytvorila syntézu a do značnej miery ju ani len nepozná. To je tiež jedna z veľkých výziev.


Konštantín-Cyril, prototyp vodcovskej osobnosti

V rôznych kontextoch a oblastiach verejného života sa konštatuje, že Slovensku chýbajú osobnosti. Vo svätom Cyrilovi, alebo ak chceme, v Konštantínovi Filozofovi, ju celkom isto máme. Ako veľkú osobnosť našej histórie ale aj ako model, prototyp skutočnej vodcovskej osobnosti. Základným predpokladom takejto osobnosti je prepojenosť jej vnútorného života a verejného pôsobenia, v terminológii duchovného života byť contemplativus in actio, activus in contemplatio, teda schopnosť nielen organizovať ale aj vidieť hĺbku súvisov, ďaleké perspektívy, poznať hlboké princípy života, pravdy a lži, dobra a zla. 

Už Max Weber vo svojej klasickej sociológii sa medzi typológiami zaoberá aj prirodzeným sklonom určitej kategórie ľudí ku kontemplácii (nemusí to byť len náboženská kontemplácia, patrí sem aj prirodzený poetizmus a mysticizmus) a iných k aktivite. Veľmi výstižne však poukazuje, že harmonickým duchovným vývojom sa prirodzene kontemplatívny človek postupne stáva aktívnym a aktívny človek objavuje nevyhnutnosť kontemplácie. Sám Ježiš i väčšina svätcov sa vyznačovali súladom a vzájomnou prepojenosťou dynamizmov kontemplácie a akcie. Práve dosahovanie a dosiahnutie tohto stavu je základným interpretačným kľúčom na pochopenie životných rozhodnutí, vnútorných motivácií a vonkajších aktivít svätého Konštantína-Cyrila a v istom zmysle i jeho brata Metoda. Preto je vhodné poukázať aspoň na niekoľko čŕt jeho duchovnej fyziognómie.

Spomedzi znalcov cyrilo-metodskej problematiky už František Grivec konštatuje, že život Konštantína-Cyrila rozhodujúcim spôsobom ovplyvnil sv. Gregora Nazianský. Túto ideu rozvinul znalec patristiky Tomáš Špidlík, ktorý vychádza zo všeobecnej skúsenosti veľkého formačného vplyvu, ktorý majú na človeka jeho ideály mladosti. Konštantín si zvolil svätého Gregora za svojho zvláštneho patróna. Ako hovorí ŽK, po známej príhode s krahulcom sa oddal štúdiu, sedával doma a učil sa naspamäť knihy svätého Gregora Bohoslovca. Na stene si spravil znamenie kríža a zložil modlitbu k svätému Gregorovi, v ktorej sa pred učením okrem iného modlieval: „...preto i mňa, čo sa ti odovzdávam s láskou a vierou, prijmi a buď mi učiteľom a osvecovateľom“. Gregor Nazianský (330-390) tvorí spolu so sv. Bazilom Veľkým a sv. Gregorom Nysským trojicu najslávnejších teológov 4. storočia, ktorí bránili vieru proti bludom ariánov. Tí podľa Gregora prevrátili teológiu na technológiu, plnú diskusií o pojmoch, vyjadrovaných prázdnymi slovami. Preto ich vyzýva, aby sa vrátili k Slovu, ktoré je život a pravda. Osudovo počká podobné poslanie aj na Cyrila, keď ho z ticha modlitby a štúdia vytrhne poslanie brániť v slávnej dišpute vieru pred Arabmi. Len čo sa vrátil „odišiel na Olymp k Metodovi, k svojmu bratovi; tam žil, modlil sa bez prestania k Bohu a len s knihami sa rozprával.“ (ŽK, VII). Po ďalšej závažnej úlohe medzi Chazarmi sa opäť vrátil k utiahnutému životu, no čakalo ho aj tretie a definitívne vytrhnutie: „Keď sa Filozof radoval v Bohu, znova sa objavila iná vec a starosť, nie menšia od predošlých. Rastislav totiž...“ (ŽK, XIV).

Medzi Cyrilom a svätým Gregorom bola hlboká súhra duší i osudov. Gregor bol básnik a svoj životopis (De vita sua) napísal vo veršoch, vďaka čomu sa ho Cyril mohol ľahko naučiť a pri častom opakovaní mohli hlboko do Cyrilovej duše prenikať Gregorove osudy a myslenie. Tomáš Špidlík poukazuje aj na ďalšie osobné a osudové súvisy v živote týchto dvoch svätcov. Gregor bol svojou povahou duša hlboko kontemplatívna, túžil po tom, aby mohol filozofovať podľa príkladu Eliáša na hore Karmel a Jána Krstiteľa v púšti, čo znamenalo viesť v samote rozjímavý život. Bol však donútený zapojiť sa do cirkevného života a venovať sa apoštolátu. Medzi týmito vonkajšími činnosťami bolo veľa takých, ktoré ho zaťažovali. Napriek tomu sa neustále snažil byť v službe slova. Gregor sa priznáva: „Pre mňa život bolo slovo“. Prosí Boha, aby tento dar, ktorý dostal, nevyšiel naprázdno. „Som služobníkom Slova, preto sa dávam do služby slova. Nech nikdy nedovolím, aby som toho bol zbavený. Toto povolanie si vážim, milujem ho, mám z neho väčšiu radosť, než dávajú všetky ostatné potešenia bežného človeka“ (Gregor Nazianský, Oratio). Gregor chcel byť Kristovými ústami, čo sa stalo aj jeho prímením (Theo-logos, Boho-slovec). Táto zanietenosť za Božie slovo jasne rezonuje aj z Cyrilovho Proglasu: „Som spev pred svätým Evanjeliom! (...) Počujte všetci, celý národ sloviensky, počujete Slovo, čo od Boha vám zoslané, Slovo, čo hladné ľudské duše nakŕmi, Slovo, čo um aj srdce vaše posilní, Slovo, čo Boha poznávať vás pripraví.“ 
Okrem zanietenia za Božie slovo si Gregor, podobne ako ostatní grécki cirkevní otcovia, uchoval lásku k rodnej reči. Bol presvedčený, že jej slovník je vhodný na to, aby sa v ňom vyjadrovala chvála Najsvätejšej Trojice. Keď Cyril v Benátkach obhajuje slovanskú liturgiu, prirovnáva jazyk k hudobným nástrojom s píšťalami a strunami, k trubke, ktorá vydáva svoj zvuk (ŽK, 16, 23-24). Tými istými slovami opisuje Gregor svoje povolanie chváliť Boha jazykom, ktorý sa stal hymnopolos kitharé, citarou, ktorá spieva hymny Božiemu slovu (Gregor Naziánsky, Carmina, II,I, 38).

Gregor preberá od Origena výraz, že človek je logikos, teda ten, kto má dar slova a touto schopnosťou spája ľudí s Kristom, ktorý je vtelené Slovo Otca. Slová, ako nástroj dorozumenia, majú byť podľa Gregora zrozumiteľné, čo sa opäť odráža aj v Cyrilovom Prológu: „Bo ako svätý Pavol, učiteľ, nám hovorí (...) Chcem radšej iba pätoro slov povedať, rozumom svojím chcem tých päť slov vyrieknuť, aby aj bratia všetko porozumeli, než rieknuť tmu, tmu slov, im nerozumejú.“

V dielach Gregora Nazianského robí Cyril aj najväčší objav, objav vnútornej dynamiky slova. Podľa Gregora sa Boh zjavuje prostredníctvom slov, ktoré majú silu a pravdu podľa toho, ako sa do nich vteľuje Boh – Slovo. Gregor sa často vracia k tejto myšlienke a rozvíja ju. Božský Logos, ktorý je architektom sveta, dáva moc ľudskému hlasu. Takým hlasom, ktorého obsahom je Slovo, sú predovšetkým knihy Svätého písma.  Aj tieto myšlienky nachádzame rozvinuté a prebásnené v Progalse, čo dokazuje, ako hlboko si ich Cyril osvojil. 
Čo z uvedených súvisov vyplýva pre našu súčasnosť? 1) Potvrdzuje sa tu skutočnosť, že Cyril, prichádzajúci na Veľkú Moravu v sebe niesol osvojené a zosobnené teologické a mystické bohatstvo gréckej patristiky.

Okrem vplyvu sv. Gregora Nazianského pápežský knihovník Anastázius, ktorý chodil počúvať Cyrila počas jeho rímskeho pobytu, zaznamenáva, že dával prednášky o náuke Dionyzia Areopagitu, „ktorého spisy vedel naspamäť“. Nebol teda len vyslancom byzantského cisára a predvojom jeho politicko-mocenských záujmov. 2) Témy, v ktorých si Cyril osvojil a presadil do nášho prostredia a do našej duchovnosti patriskické bohatstvo kresťanského Východu sú práve oblasťami, v ktorých možno dnes rozvíjať toto dedičstvo. Je to Cyrilov život ako vzor činného a kontemplatívneho života, vodcu – mysliteľa. Je to teológia Slova, ktorá dáva transcendentný ráz genetickému kódu ukrytému vo výraze „Slovák“, „Slovan“. Tu nachádzame vysvetlenie, čo už pred viac než storočím myslel J.M. Hurban, keď Slovákov nazval „národ teologický“. Rozvinúť a do praxe uvádzať „život v sile Slova“ ako prameň duchovnej a spoločenskej obnovy a uzdravenia je téma, ktorá si zasluhuje samostatnú pozornosť.

Ako to explicitne vyplýva z Proglasu, Cyril si bol vedomý, že dedičstvo Písma, ktoré zanecháva našim predkom, má Božskú dynamiku: „Slovo, čo hladné ľudské duše nakŕmi, Slovo, čo um aj srdce vaše posilní, Slovo, čo Boha poznávať vás pripraví. (...) Pretože tí, čo hovoria ich slovami, i nepriateľa budú schopní zahubiť...“. Vidno to aj z Cyrilovej poslednej modlitby: „Pane, Bože môj, ktorý si stvoril všetky anjelské zbory a netelesné sily, rozprestrel si do šírky nebo a položil si základy zeme a všetko jestvujúce priviedol z nebytia v bytie...“. Cyril a Metod nielen napojili rodiacu sa sloviensku kultúru na mohutný prúd európskych dejín, napojili ju priamo na Božskú tvorivú a premieňajúcu silu, čím jej dali nadčasovú trvácnosť a nevyčerpateľnú sviežosť.

Konštantín – Cyril musel byť veľká a vznešená osobnosť. Získal si srdcia Rimanov, čo je nie všedný jav, ba očaril i samého pápeža: „I riekol Apoštolský: „Pre jeho svätosť a lásku prestúpim rímsku obyčaj a pochovám ho v mojej hrobke v Chráme svätého apoštola Petra“ (ŽK, XVIII). Ako duchovný vodca nebol vzdelaný len v teológii. „Keď prišiel do Carihradu, oddali ho učiteľom, aby sa učil. Za tri mesiace sa naučil gramatiku, a tak sa pustil do ďalších náuk. I naučil sa Homéra a geometriu, u Leva a Fótia študoval dialektiku a všetky filozofické náuky, okrem toho ešte rétoriku a aritmetiku, astronómiu a muziku a všetky ostatné grécke umenia“. Medzi gréckymi umeniami nechýbala poetika a medzi jeho vlastnosťami popri dare dobrej pamäti usilovnosť: „Tak sa ich naučil všetky, ako by sa bol iný naučil iba jeden z nich“, alebo podľa konštatovania na inom mieste, „lebo bystrosť sa spojila s usilovnosťou, jedna druhú prevyšujúc, čím sa veda a umenie zdokonaľujú“ (ŽK). Logotetovi Teoktistovi na otázku, čo je filozofia mladý Konštantín odpovedá: „Poznávanie božských i ľudských vecí, pokiaľ sa človek môže priblížiť Bohu. Učí človeka stať sa vlastnými skutkami obrazom a podobou toho, ktorý ho stvoril“, čo Žitie Bulharské upresňuje: „Cyril bol veľký vo vonkajšej filozofii a ešte väčší vo vnútornej“. (ŽB, II). Podľa charakteristiky Tomáša Špidlíka „svojim miernym a milým vystupovaním skrotil divých Uhrov a Chazarov, víťazne odrážal aj vzdelaných Saracénov, Byzantíncov, Nemcov i Benátčanov. Celá jeho osobnosť a vystupovanie vyžarovalo svätosť a vnútornú veľkosť, ktorou si získaval všetkých, s ktorými prišiel do styku.“ Presne tieto črty možno badať aj na najstaršej Cyrilovej podobizni na náhrobnom obraze v bazilike sv. Klimenta v Ríme, ktorého autor s veľkou pravdepodobnosťou svätého Cyrila osobne poznal.

Skutočná osobnosť spoločenského, kultúrneho i politického života, ak má splniť očakávania, ktoré sa na ňu kladú, by mala mať kvality, podobné Cyrilovým: dôsledné a široké humanistické vzdelanie, hlbokú vnímavosť a pochopenie súvisov a zákonitostí života, osobnú šľachetnosť. To by mali byť aj kritériá ich výberu. Osobnosť svätého Cyrila je im, a nielen im, veľkou inšpiráciou.



Dve časti pľúc a jedno srdce

Pápež Ján Pavol II. si osvojil a urobil všeobecne známou myšlienku v Ríme žijúceho ruského básnika Viačeslava Ivanova (1866-1949), že Európa musí dýchať obidvomi časťami pľúc. No je potrebné, aby v nej bilo jedno srdce. Práve V. Ivanov si kladie otázku, čím si kultúra malého židovského národa uchovala cez celé tisícročia svoju živosť. Odpoveď vidí v tom, že vstúpila do Krista a všetko jej dalo kristologický význam. Presne takto zakotvili slovanskú kultúru Cyril a Metod. Podľa mnohých mysliteľov Slovania majú poslanie vniesť Európskej kultúre srdce. Čo tento pojem znamená v biblickej reči a v tradícii kresťanského Východu (hoci treba zdôrazniť, že téma „srdca“ nie je neznáma ani v západnej spiritualite)?

Slovo srdce má ústredné miesto v mystike, náboženstve a poézii všetkých národov. Hovorí sa o strážení srdca, o pozornosti upriamenej na srdce, o čistote srdca, o myšlienkach, túžbach a rozhodnutiach srdca, o modlitbe srdca, o Božej prítomnosti v srdci. V Biblii srdce zahŕňa plnosť duchovného života, ku ktorej patrí človek so všetkými svojimi schopnosťami. Podľa cirkevných otcov tak, ako je očná zrenica styčným bodom medzi von¬kajším a vnútorným svetom, nachádza sa v človeku tajomný bod, ktorým vstupuje do člo¬veka Boh so všetkým svojím bohatstvom. Mystici ho označujú ako „hlbina duše“, „pod¬stata duše“, „iskra duše“, „stred“ alebo „koreň“ života, kde sa sústreďujú všetky možnosti. Srdce je princípom jednoty človeka, udržuje energiu všetkých síl duše i tela. Srdce je moje „ja“, je „žriedlo“ všetkých ľudských skutkov, „krb všetkých ľudských síl, ducha, duše, síl živočíšnych i telesných“. Hovorí sa o „citoch srdca“. Úlohou srdca je vnímať všetko, čo sa týka našej osoby. Preto srdce neustále prežíva všetky stavy duše i tela, mnohorakosť do¬jmov, ktoré spôsobujú jednotlivé skutky, cíti predmety, ktoré nás obklopujú, vonkajšiu si-tuáciu, v ktorej sa nachádzame, všeobecne povedané, celý tok života. Objaviť a rozvinúť kultúru a mystiku srdca prináša niekoľko zásadne nových životných dimenzií.

Nový pohľad na svet

Duchovným pohľadom na vizuálny svet človek vstupuje do úplne nového spôsobu bytia, aktivizuje sily, ktoré aj bez pojmového myslenia a logických úvah usmer¬ňujú jeho postoje, skutky, obohacujú poznanie, a to v harmónii všetkých stupňov ľudského bytia. Jean Daniélou nazýva tento postoj liturgiou života: „Všetko stvorenie, vychádzajúce z Božej ruky, je na po¬čiatku dejín ľudstva sväté. Pozemský raj, to je príroda v stave milosti. Celý vesmír je Bo¬žím domom, nebo je jeho stanom, jeho svätostánkom. Existuje celá kozmická liturgia, li¬turgia prame¬ňov, kvetov a vtákov“. Človek žije aj uprostred každodenného života v spojení s Bohom a nachádza ho vo všetkých veciach, všetko tvorstvo sa mu stáva až na dno priezračné, vidí ho v Bohu. Všetko má účasť na živote svojho Tvorcu a hovorí k nám zrozumiteľnou rečou.“ Na to je potrebné rozvíja duchovné zmysly, ktorými sa nemyslí nejaká nová entita, umožňujúca du¬chov¬né vnímanie. Sú výsledkom duchovnej transformácie prirodzených ľudských schopností.

Integrálne uzdravenie

 „Celý človek má účasť na duchovnej skúsenosti a rozličné roviny jeho života sú priťahované božskou sférou, na ktorej prijímajú vitálnu účasť. Jednota človeka, ktorá sa prejavuje aj v symbolickej aktivite, je subjektom samotnej duchovnej transformá¬cie. Človek hľadá Boha celým svojím bytím a keď ho našiel, je ním úplne transformo¬vaný.“ (CH.A. Bernard, Teologia spirituale, 182). Uzdravenie srdca uzdravuje celého človeka. Ak podľa konštatovania mnohých majú Slovania priniesť Európe „viac srdca“, tak nielen teplej ľudskej srdečnosti, ktorá je ako lúč svetla do obmedzeného racionalizmu, chladného pragmatizmu a do seba zachmúreného individualizmu, ale najmä objav a uzdravenie tohto najhlbšieho jadra ľudskej bytosti. Tu sa ponúka mohutné žriedlo obnovy narušenej a vyprázdnenej životnej vitality, ktorá robí Európu unaveným a demograficky u duchovne starnúcim kontinentom. V mystike kresťanského Východu je tento proces označovaný ako uzdravenie srdca. „Ak možno srdce považovať za vitálne centrum každej ľudskej aktivity, znamená to, že je princípom jednoty ľudskej osoby a že ho treba identifikovať so samotným človekom. (...) Srdce uchováva energiu všetkých síl duše a tela“, hovorí o východnej kresťanskej mystike Tomáš Špidlík, hoci toto ponímanie nie je cudzie ani západnému kresťanstvu.

Premena srdca prebúdza a rozvíja ostatné vnútorné a vonkajšie schopnosti, proces ktorý sa označuje ako „integrálne uzdravenie“. Človek (ľudstvo) smeruje k dokonalosti prírody, nakoľko v sebe zjednocuje matériu a ducha, avšak smeruje aj k dokonalosti vzťahu, nakoľko smeruje k jednote osôb. Taká jednota je dielom lásky. Do tohto všetko premieňajúceho procesu však môže človek vstúpiť jednoduchým postojom dobroty a lásky, ktorá už tento proces nesie v sebe a umožňuje mu pôsobiť. Takéto integrálne uzdravenie vedome prinášali do životnej kultúry Veľkej Moravy, poznačenej aj mnohými neduhmi Cyril a Metod. Konštantín-Cyril to jasne deklaruje v Proglase: „Všetci, čo chcete svoje duše krásnymi uzrieť, a všetci po radosti túžiaci, túžiaci tmu, tmu hriešnu, navždy odohnať a sveta tohto hniloby sa pozbaviť, i rajský život pre seba zas objaviť, i horiacemu ohňu navždy uniknúť, počujte už, čo sám váš um vám hovorí, počujte všetci, celý národ sloviensky, počujte Slovo, od Boha vám zoslané.“ Účinnosť relatívne krátkeho pôsobenia Cyrila a Metoda na Veľkej Morave vysvetľuje táto vnútorná sila Slova, ktoré oni vedome len zasievali, v istote, že už samo svojou vitalitou bude v neskorších rokoch prinášať ovocie, „tak ako semeno, čo padlo v žíru zem, tak isto všetky ľudské srdcia na zemi dážď Božích písmen potrebujú pre seba, aby plod Boží vzrástol v nich čo najväčšmi.“

Umenie, obdiv, kontemplácia	

Premenené srdce a jeho nové videnie sveta sa prejavuje v kultúre a umení a to zároveň túto premenu napomáha a šíri ďalej. Skutoční umelci sú ľudia, ktorí vedia vidieť očami srdca. Vo všednom svete dokážu odhaľovať najrozmanitejšie formy krásy, zachytiť ich a odovzdávať tak, aby všetci mohli čerpať z jej prameňa. Dokážu rozochvieť struny srdca, ukryté v každom človeku. V jednoduchých veciach objavujú hlboké vzťahy, spájajú viditeľný a neviditeľný svet. Umenie každého druhu pôsobí na ľudské zmysly. To podstatné na ňom však človek ne¬vníma očami, ani sluchom, ale postojom obdivu. Ten učí človeka, aby sám vstupoval do sveta krásy. Potreba vytvárať umelecké diela a žasnúť nad krásou je vpísaná do ľudskej prirodzenosti a prejavovala sa v každej kultúre. Bežný, pragmatický pohľad na veci a udalosti posúva o horizont ďalej, do postoja obdivu, z ktorého v tom istom smerovaní je možný aj skok poza ďalší horizont, do vnímania du¬chovného sveta postojom viery. V tomto kontexte možno jasnejšie chápať Dostojevského známy výrok, že „krása spasí svet“.

Spoločnosť, postavená na večných princípoch

Ďalší z pilierov cyrilo-metodského dedičstva a jeho aktuálnym odkazom je ponímanie spravodlivosti a práva, založeného na večných princípoch. Pozitívne právo, založené na konsenze väčšiny a presadzované v súčasnej legislatíve a celkovom liberálnom ponímaní demokracie je potenciálnym zárodkom bezprávia a anarchie. Každodenné spravodajstvo i osobná skúsenosť potvrdzuje ako sa napĺňa najzákladnejšia zákonitosť ľudských dejín, keď spoločnosť (zložená z ľudí, náchylných na zlé) má prirodzený sklon upadať do chaosu a anarchie. Pred touto sebadeštrukciou ju chránia dve sily: z vnútra svedomie a zvonku polícia. Ak sa zo spoločnosti začne vytrácať svedomie, znamená to aj koniec slobody. Kde si je mierou dobra a zla každý sám, nastáva chaos a v mene slobody jedných je ohrozovaná sloboda druhých. Spoločnosť, ktorú už nedrží z vnútra svedomie, sa pred anarchiou bráni obrannými opatreniami, predpismi, zákazmi, bezpečnostnými službami. Tým však prestáva byť slobodná a mení sa na väzenie.

Aby vynikla aktuálnosť cyrilo-metodského odkazu pre perspektívne usporiadanie ľudskej spoločnosti a ako východiska zo súčasnej krízy, žiada sa priblížiť podstatu tohto problému, ktorý ma etický a teda v istom zmysle aj náboženský ráz.
Aj život súčasnej spoločnosti obrazne povedané osciluje medzi Babylonom a Turícami, v prelínaní sa a v zápase dvoch podobných a zároveň hlboko opačných tendencií, ideológií a životných postojov. „Jednota Babylonu je ľudská jednota, jednota, ktorú si zvolil človek a má smerovať k osláveniu človeka. Je to plán jednoty, ktorý sa rodí z túžby po moci a sláve, čiže z pýchy“, charakterizuje podstatu najrozmanitejších foriem napätia v spoločnosti pápežský kazateľ Raniero Cantalamessa. Rozdiel medzi jednotou podľa tela a jednotou podľa Ducha spočíva podľa neho v tom, čo je ich stredom. Boh, alebo človek? Jednota Babylonu podľa Cantalamessu znamená, že si každý chce „spraviť pomník“ a pokladá sa za stred sveta. Keďže je nás mnoho a sme rozdielni, touto cestou nemožno dosiahnuť nič iné, ako zmätok. Túžba po jednote sa mení na autodeštruktívnu, keď sa stane sebastrednou, keď človek začne vnášať uniformitu, podriaďovať svojim záujmom druhých, potláčať slobodu.

Prejsť od Babylonu k Turícam znamená, povedané slovami Teilharda de Chardina, „odstrániť zo stredu seba samých a opäť dať do stredu Boha“. Tu spočíva aj dráma súčasnej antropologickej revolúcie. Ak sa človek (jednotlivec, skupina, rasa, systém) stáva cieľom a mierou všetkého, nemožno v konečnom dôsledku toto smerovanie nazvať inak ako zničujúci ego-centrizmus. Štát sa v takom prípade stáva slovami sv. Augustína (ktoré Benedikt XVI. cituje dokonca v pápežskej encyklike) magna latrocinia, „veľká banda zlodejov“. V podstate teda neustále prebieha principiálne nezmieriteľný zápas medzi teocentrizmom a egocentrizmom, pričom skutočný antropocentrizmus je možný, len ak je súčasťou teocentrizmu.

Tieto dva protichodné základné postoje vedú v praxi k napätiu, ktoré často prerastá do boja ideí. Absolutizovanie človeka nutne vylučuje Boha, ktorého miesto chce človek zaujať. Joseph Ratzinger poukazuje na širokú škálu dôsledkov, ktoré takýto krok prináša. Práve tým, že sa človek stavia na miesto Boha, ničí seba samého. Všestranná kríza, ku ktorej emancipácia človeka priviedla, je súčasne volaním po návrate k overeným základom. „Kto chce dnes budovať Európu ako pevnosť práva a spravodlivosti, ktorá by bola platná pre všetkých ľudí všetkých kultúr, nemôže sa odvolávať na abstraktné dôvody, ktoré nepoznajú nič Božie, nepatria k žiadnej konkrétnej kultúre, ale nárokuje si merať všetky kultúry podľa vlastného metra. (...) Iba ak necháme vstúpiť Boha do sveta, zem sa rozjasní a svet môže byť ľudskejší“ (Joseph Ratzinger, Európa. Jej základy v súčasnosti a budúcnosti).
Zásadne opačné postoje k slobode a pravde vytvorili aj dva zásadne odlišné a navzájom sa vylučujúce modely samotnej demokracie, ktorá je vyhlasovaná za najlepší jestvujúci spôsob usporiadania spoločnosti.

Prvý, individualisticko – liberálny model, považuje za cieľ štátu umožniť všetkým slobodne vyjadriť svoj názor, umožniť jednotlivcovi rozhodovať o sebe samom. Hlavným a jediným cieľom sa stáva samotná sloboda rozhodovania a nie to, pre čo sa človek rozhoduje. Takáto demokracia sa nepýta  na to, čo je pravda a dobro. Naopak, ak niekto hovorí o objektívnych hodnotách, ktoré existujú aj bez ľudského rozhodovania, o základných právach, o tom, čo je dobré a zlé, býva touto skupinou demokratov automaticky označovaný za netolerantného nepriateľa demokracie. Takto ponímaná sloboda si však píli konár, na ktorom sedí. Ak chce niekto presadiť svoj osobný názor a záujmy v politickej rovine, musí sa spájať do skupín. Zvíťazí tá, ktorá si získa viacej hlasov. Tá však v mene absolútnej slobody na svoj názor potlačí názory iných a určité menšiny, hodnoty a pravdy sa vďaka takejto slobode nikdy nedostanú k slovu. Absolutizovaná sloboda vedie k absolútnej neslobode.

Model demokracie pravdy a práva stavia na skutočnosti, že základné ľudské práva ako aj rozlišovanie medzi tým, čo je dobré alebo zlé, je dané objektívne, zo samej povahy veci. Niečo je dobré preto, že je to dobré, nie preto, že taký postoj odhlasovala parlamentná väčšina. Takýto model demokracie vychádza z existencie prirodzeného práva a základných morálnych princípov. Medzi Desatorom a piliermi takejto demokracie je úplná zhoda. Na tomto zásadne rozdielnom ponímaní spočíva jadro konfliktu. Kto propaguje absolútnu slobodu, nutne popiera existenciu všeobecne platných morálnych noriem. Považuje ich za niečo, čo ho zotročuje. Spochybňuje aj možnosť spoznať pravdu. O všetkom možno nanajvýš diskutovať, vypočuť si aj iný názor. Sloboda, ktorá odmieta rešpektovať existenciu pravdy a dobra však ničí samu seba. Ak si v mene slobody môže každý myslieť, robiť a politicky presadzovať to, čo sa mu páči a čo je pre neho výhodné, vnáša tým do spoločnosti zmätok, rozklad, bezprávie a napokon likviduje aj samotnú slobodu. Absolutistickej slobode a takto ponímanej demokracii stojí Cirkev v ceste a preto ju likviduje. Z pohľadu demokracie pravdy a práva „iba Boh môže ustanoviť hodnoty, ktoré sa zakladajú na podstate človeka a sú nedotknuteľné. Jestvujú trvalé hodnoty, ktoré vyvierajú z prirodzenosti človeka a ktoré sú nedotknuteľné u všetkých, čo sa na tejto prirodzenosti podieľajú“ (J. Ratzinger. Európa. Jej základy v súčasnosti a budúcnosti).

Po priblížení vnútornej podstaty konfliktu súčasnej západnej civilizácie si stačí vypočítať praktické dôsledky prevládajúceho a trendy udávajúceho liberálneho ponímania demokracie, aby bolo jasné, aký prínos môže do súčasnej krízy znamenať ponímanie spravodlivosti a práva v právnych pilieroch cyrilo-metodského dedičstva. Je vyjadrené v právnických textoch (Napomenutie k vladárom, Civilný zákonník, Nomokánon). V našom kontexte možno len naznačiť základné línie, ktoré prostredníctvom Cyrila a Metoda stáli pri utváraní našej legislatívy a ktoré sa po viac než tisícročí ponúkajú ako východisko aj zo súčasnej krízy. 
Bola to jedna z hlavných požiadaviek na učiteľov, o ktorých Rastislav žiadal cisára Michala III, aby dal jeho ľudu dobrý zákon: „Lebo od vás na všetky strany vždy dobrý zákon vychádza“. Prvá veta a takpovediec preambula Zakona sudneho ljudem sa jasne hlási k princípu Božského a prirodzeného práva: „Pred každým právom sluší sa o Božom práve hovoriť“ (ZS, I). V tom istom duchu je koncipované právo aj v Napomenutí k vladárom: „Ak teda milovať spravodlivosť vládcom zeme Božie slovo velí...“, či ďalej „Preto je povinný každý knieža, neostýchajúc sa pred nikým, kto je pod jeho mocou, Boží svätý Kristov zákon i (zákon) prorokov i apoštolov i svätých Otcov vyučovať a všetkým na každý deň prikazovať...“ Ako vidno hneď z ďalších slov i zo všetkých právnických textov „Boží zákon“ sa netýka len náboženského, ale aj civilného života: „aby nekrivdili nikomu zo slabších...“

Spravodlivosť sa má dosahovať aj v samotných súdnych sporoch. „V každom spore i obvinení i udaní „treba, aby knieža i sudca vypočuli svedkov a ak žalobca a obviňovateľ nedokážu žalobu svedkami „očakávajte, že prijmete ten istý trest, ktorý ste vyslovili na druha“ (ZS, II). Je povinnosťou kniežaťa a sudcu „hľadať svedkov pravdivých, bojacich sa Boha, vážených a ktorí nemajú nijakej zášti, ani zloby, ani hnevu, ani sporu, ani obvinenia proti tomu, na koho svedčia, ale iba strach z Boha a jeho spravodlivosti“. K ďalšej časti článku o svedkoch - „Neslobodno ani raz prijímať svedkov, ktorí boli kedy usvedčení, že luhajú, prestupujú zákon Boží, alebo hovädský život vedú“ - arcibiskup Cyril Vasil dodáva: „Ak sa v duchu cyrilo-metodskéhzo dedičstva takéto kritérium uplatňuje na svedkov, o čo viac by sa malo uplatňovať na verejných predstaviteľov, ktorých si slobodne volíme a ktorých môžeme slobodne aj poslať preč zo scény verejného života, ak boli – a to niekedy dokonca nielen raz – verejnej usvedčení, že luhajú“. 

Cit pre sociálnu spravodlivosť cítiť z mnohých nariadení. V pravidlách rozdeľovania vojnovej koristi (ZS, III) sa má dať kniežaťu, čo mu patrí (šiesta časť) a ostatné „rovným dielom rozdeliť medzi veľkých i malých“. Mimoriadne odvážnym, či z kmeťov alebo neurodzených „vojvoda hneď z rečeného kniežacieho dielu nech dá, pretože sa sluší obdarovať ich.“ 
Pravidlá, týkajúce sa sexuálneho života, tvoriace najväčšiu časť kánonov majú niekoľko podnetných čŕt: Ich cieľom je podporiť súdržnosť rodiny a nerozlučnosť manželstva. Penalizácia je vždy rozdelená na duchovný trest za prestúpenie Božieho prikázania (v prípade smilstva nejesť, len chlieb a vodu sedem rokov, dva roky stáť vonku pred Božím chrámom atď.), a civilný trest, ktorý smeruje k náprave škody samotného poškodeného a ako výstraha má aj sociálny rozmer. Napríklad článok VIII: „Kto súložil s dievkou, ktorá je panna a nie so súhlasom rodičov, a keď sa to títo dozvedia, ak si ju chce vziať a chcú to aj jej rodičia, nech sa koná svadba. Ak však jednako nebude chcieť a bude vážený pre svoje bohatstvo, nech dá dievke za pohanenie libru zlata, to jest sedemdesiat dva stľaze. Ak nemá toľko, nech dá polovicu majetku svojho. Ak je chudobný, nech ho sudca tej krajiny dá palicovať a nech ho vykáže so svojej krajiny. Povinný je postiť sa sedem rokov, ako sme písali.“ V uvedenom článku, a podobne v ďalších, vidno pri vymedzovaní trestu aj zohľadňovanie situácie, pričom platí zásada že bohatší je povinný zaplatiť aj väčšie penále. Na duchovných sa zas vzťahujú za tie isté priestupky prísnejšie duchovné i civilné tresty. Odrezanie nosa ako častý trest má výchovný význam, utvára atmosféru všeobecného rešpektu voči predpisu a previnilca diskvalifikuje v očiach spoločnosti. Duchovné pokánie, najmä pomerne prísne a dlhoročné pôsty majú tiež kuratívny a edukatívny význam, nie iba penálny. Vedú k askéze, sebaovládaniu, čo je zas účinná prevencia pred recidívou. 
Pri čítaní konkrétnych nariadení Civilného zákonníka i Nomokánnonu (Príkazov svätých otcov) treba brať zaiste do úvahy dobový kontext. Na uvedené základné princípy spontánne prichádza na myseľ množstvo replík na súčasnú úroveň právneho systému, ktoré však ponechávame na čitateľa, aby sme sa vyhli povrchnému moralizovaniu.


Mesianizmus horiacej sviečky

Po úvahách o cyrilo-metodskom odkaze a jeho význame pre súčasnosť sa vynára jedna veľká a zásadná otázka: aké je v aktuálnom búrlivom dianí v Európe a v celej západnej civilizácii poslanie malého a zdanlivo bezvýznamného Slovenska. V skratke ho možno nazvať „mesianizmus horiacej sviečky“. O čo ide?

Túto ideu možno oprieť o odkaz Jána Pavla II., považovaný za historický a prorocký. Adresoval ho v Bazilike sv. Petra slovenským pútnikom 9. novembra 1996 a pri týchto slovách svojim charakteristickým gestom zdvihol ukazovák a dôrazne povedal: „dobre si to uvedomte“! Čo si máme dobre uvedomiť? Že Slovensko má podľa pápeža „osobitnú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia“, že je „povolané ponúknuť veľmi významný príspevok do skutočného pokroku tohto kontinentu“. Pápež spresnil aj čím: „svojimi tradíciami, svojou kultúrou, svojimi mučeníkmi a vyznávačmi, živými silami svojich nových generácií, darom viery v Krista a svojou úctou k Panne Márii.“ 

Solovjov hovorí, že nielen každý človek, ale aj každý národ má od Boha určité poslanie pre svet a dodáva: „Vieme, čo dali svetovej Cirkvi Židia, rovnako je nám známy prínos Grékov, Rimanov, latinských a germánskych národov. Čo však dali svetovej Cirkvi Slovania, sa zatiaľ neprejavilo, ich hodina má ešte len prísť“. Podľa kardinála Špidlíka je tým osobitným prínosom kultúra srdca, ktorú spracoval aj vo svojom celoživotnom diele. Vychádza v ňom však najmä z duchovnej skúsenosti kresťanského Východu. No práve ruskí myslitelia konštatujú, že Slovania boli doteraz buď príliš exkluzívne západní alebo izolovane východní, ale že svoje skutočné od Boha dané vlohy doteraz nerozvinuli. Na to je potrebné, aby si sami Slovania uvedomili bohatstvo svojej minulosti. Aby objavili, ako západným myslením formovaná súčasná civilizácia po tejto kultúre srdca bytostne prahne. No slovanská skúsenosť je, ako vidíme, ešte príliš široký pojem. Slovensko malo v slovanskom svete svoje osobitné dejiny a vývoj. Sú to najmä stáročia utrpenia, znášaného s vierou a oddanosťou. Odpustky sú v cirkevnej praxi teologicky zdôvodnené takzvaným „duchovným pokladom zásluh svätých“. V tomto zmysle má Slovensko napriek všetkej hmotnej i duchovnej biede celkom isto nahromadený obrovský duchovný poklad.

Nadväzujúc na Solovjovovu myšlienku o historickej hodine jednotlivých národov vidíme, že skutočne sa v istých obdobiach akoby v niektorých národoch nakumuloval duchovný a tvorivý potenciál a historické okolnosti vytvorili šancu, aby sa prejavil. Pre veľké národy to však vždy prinášalo aj veľké pokušenie moci. Vieme čo priniesla conquista Španielov a Portugalcov, do akých plachiet nasmeroval silné duchovné pnutie v Nemecku Hitler, ako sa veľkodušný ruský mesianizmus stal nositeľom svetovej marxistickej revolúcie. Robiť zo Slovenska pupok sveta vyznieva vždy trápne a stále sa nájde ktosi, čo sa o to pokúša. No nemožno nevidieť určité smerníky jeho osobitného historického poslania. Vyjadruje ho práve myšlienka „mesianizmu horiacej sviece“. 

V temnote má svetlo malej sviečky oveľa väčšiu cenu, než inokedy žiara reflektorov. Už nikto aspoň trochu súdny nepochybuje, že sa západná civilizácia prepadá do všestrannej temnoty. Nastáva historická chvíľa malej horiacej sviečky. Slovensko je svojimi dejinami formované a určené aby tu prispelo touto službou. Je to mesianizmus skromnosti - nie sme viac než malá sviečka. Ale je to mesianizmus, teda vedomie, že jej svetlo druhí nenahraditeľne potrebujú, že v krehkých rukách držíme veľké osudy, ktoré v istých okolnostiach visia na svetle malej sviece.

Aby takéto úvahy nevyzneli príliš poeticky alebo ako lacná útecha, vážne argumenty v prospech tejto témy prináša aj znalec na duchovné prúdenia, akým je Joseph Ratzinger,  súčasný Petrov nástupca. Vo svojich hlbokých úvahách o budúcnosti Európy a celej západnej civilizácie sa prikláňa k názoru sociológov, že pred dramatickým zánikom ju môžu zachrániť len takzvané kvalifikované menšiny. Dodáva, že úlohu kvalifikovanej menšiny je najpripravenejšia zohrať práve Katolícka cirkev. Duchovnému zmyslu slovenských dejín prichádza historická hodina. Možno pre jednotlivcov z toho konkrétne nevyplynie nič iné, než sa usilovať o tú trochu dobra na ktoré má príležitosť každý na svojom mieste. No vedomie, že tým aj my držíme plameň malej sviečky, od ktorého závisia budúce osudy, môže tomuto tichému neseniu štafety dať pocit oveľa väčšieho zmyslu i zodpovednosti – voči minulosti i budúcnosti.
00149.jpg

Kontakt: gavenda@rcc.sk
Upozornenie: Všetky texty, fotografie, audio a video nahrávky sú chránené autorským zákonom. V prípade záujmu o zverejnenie kontaktujte autora.