O autorovi
Články
Audio
Video
Foto album
Evanjelium nedele
Aktuálne
Aktuálne
LITURGICKÝ KALENDÁR 
NA 6. TÝŽDEŇ V CEZROČNOM OBDOBÍ V ROKU „A“ 
Farnosť sv. Kríža v Devíne
 


Nedeľa	        12.2.	6. nedeľa v obodobí "Cez rok"      09.30  

Pondelok	        13.2..	féria	   18.00

Utorok	        14.2.	Sv. Cyrila e Metoda, spolupatrónov Európy 	____

Streda	        15.2.	féria	  18.00  

Štvrtok	        16.2.        féria       ____

Piatok	        17.2. 	féria   18.00  

Sobota	         18.2.	féria    11.00

Nedeľa	         19.2.      7. nedeľa v období "Cez rok"   	09.30 







						Mons. Marián Gavenda,  farár


						



					
(z) Zastupovaná
				


Dobrodincom, ktorí by chceli prispieť na opravu kostola je k dispozícii farský účet:
0175255697/0900





Komentáre (Marián Gavenda):

Advent, zápas o Mesiáša

Štvrtkový komentár Vatikánskeho rozhlasu – december 2017


„Kristus prišiel, aby vykúpil svet; my ideme, aby sme vykúpili obchody“ - hovorí duchaplná slovná hračka. Vyjadruje viac, než sa na prvý pohľad zdá, a to dokonca podstatu titanského zápasu o Mesiáša, či pseudo-mesiáša, inými slovami, o Mesiáša či Antikrista. Pápež Benedikt XVI. potvrdzuje už sto rokov známy názor Vladimíra Soloviova, že Antikrist sa snaží ponúknuť človeku všetko, čo Kristus, ale bez Krista. Nebeské Božie kráľovstvo v podobe pozemského ľudského kráľovstva. A ten istý Benedikt XVI. spresňuje, že pod Antikristom si nemusíme predstavovať len konkrétnu osobu, ale ideológiu, kultúru a životný štýl ponúkajúci ilúziu pozemského raja. A nazýva takou aj tú terajšiu. Situácia nie je čiernobiela a práve to sťažuje vyznať sa v nej. Aj Kristus a dvetisíc ročné snaženie kresťanstva hovorí, že Božie kráľovstvo začína už tu na zemi, že je už medzi nami a kto ho prijme, radikálne sa mení už jeho terajší pozemský život. A veríme aj vo vzkriesenie tela, ktoré si počas celého pozemského života vyžaduje toľko pozornosti a očakávame aj nové nebo a novú zem. Ale až vtedy, keď bude Kristus všetko vo všetkom. 

	Ak sa poohliadneme okolo seba, môžeme pozorovať opačný trend: nenápadne, potichu no neustále vytlačiť Krista zo všetkého a zovšadiaľ. Dokonca už aj z betlehemskej jaskynky. Isté veľké nákupné centrum, ktorému nejdeme robiť kritikou skrytú reklamu, vyzdobilo svoje priestory predvianočnými motívmi napodiv jemne a citlivo. Veď v obchode a v reklame začínajú Vianoce a vianočná výzdoba už začiatkom októbra a ich slávenie spočíva v oslave čím vyšších tržieb. Na samotné Vianoce všetko zhasne. Uprostred veľkého átria stál krásny vianočný strom a priamo doň veľmi elegantne umiestnená známa betlehemská jaskynka. S jedným veľkým prekvapením: nebolo v nej ani Božie dieťa, ani Mária s Jozefom, ani pastieri a anjeli, len zvieratká. Popri ovečkách, známom volovi a oslíkovi aj pozornosť priťahujúci medveď. Na prvý pohľad čosi prázdne, pri hlbšom zamyslení čosi alarmujúce. Opäť je to výstižná diagnóza. Miesto Krista prichádzajú deti obdivovať zvieratká. „Veď aj to je pekné“, namietol ktosi. Iste. Nie náhodou sa zobrazujú vo všetkých výjavoch Božieho narodenia. V Kristovi totiž celé príroda nachádza svoju božskú vznešenosť. Bez Krista je vôl i oslík len ťažným zvieraťom. A človek, ktorý sa im klania, obyčajným pohanom. Fulton Sheen v tomto kontexte trefne konštatuje: „Pred stáročiami sa Židia klaňali zlatému teľaťu a Gréci oslovi. Teraz je tu prítomný aj vôl aj osol a skláňajú hlavu pred svojím Bohom, aby tak vykonali poctivú nápravu.“

Ako o tom svedčí najkrvavejšie storočie v histórii ľudstva, ako to zdôrazňoval pri každej príležitosti Jána Pavol II. i ostatní pápeži, „kde sa stráca Boh, stráca sa aj človek“. Či slovami súčasného Františka, „kde nie je miesto pre Boha, nie je miesto ani pre človeka“. Modlou je to, čomu podriaďujeme svoje hodnoty, svoj čas, svoju pozornosť. A modloslužbou služba týmto modlám. Aj nákupom vianočných darčekov, ak sa zvrhnú len na nákupy. Advent bez Krista znamená advent, popierajúci a ničiaci aj človeka.

	Adventný čas, ktorý bol v liturgii i v ľudových tradíciách časom stíšenia, zintenzívneného duchovného prežívania i záujmu o druhých sa stal anti-adventom. Modloslužbou falošnému mesiášovi, anti-Kristovi, ktorým  už nie je bojový ateistický komunizmus ale lákavý konzumizmus. Možno takéto tvrdenia vyznievajú ako prisilné a takéto videnie ako čierno-biele. Avšak prax aj väčšiny veriacich na kresťanskom Slovensku v srdci kresťanskej Európy ich, žiaľ, až príliš potvrdzuje. Bez Krista Vianoce strácajú zmysel. Hoci napriek všetkej profanácii našťastie stále ticho fascinujú veriacich i neveriacich. Zobúdzajú v človeku Božie dieťa. A človek je aj v dospelosti plne sám sebou až keď v ňom ožije dieťa, a to Božie dieťa. Neprísť cez advent a Vianoce po stretnutie s Kristom je ako lízať zmrzlinu cez sklo. Preto samotné Vianoce po toľkom očakávaní často sprevádza zvláštna skľúčenosť. Vianoce sú naďalej Božou ponukou. Ale prichádza sa ku nim cez skutočný advent. 

     Anselm Grün ponúka vo svojich Myšlienkach na každý deň do adventného obdobia niekoľko motivujúcich podnetov: „Božské dieťa ma vedie do môjho vnútra, do čistého a širokého priestoru mojej duše. Tam je moje vnútorné ja nefalšované, jasné a neporušené vinou. Božské dieťa ma vedie do priestoru, v ktorom som doma a môžem byť sám sebou, pretože tam vo mne prebýva božské tajomstvo. Vnútorný domov môžeme zažiť v tichu... Boh nám na Vianoce ukazuje, ako sa stať človekom. Boh zostupuje z neba na zem. Človekom sa staneme, ak spojíme oba póly, teda nebo aj zem.“ Inými slovami, ak do betlehemskej jaskynky k zvieratkám a darčekom dáme do stredu Krista, Svätú rodinu, anjelov, lásku. V spomínanom obchodnom dome tak nespravili. Boli by sami proti sebe. Ponúkajú len tovar, ktorý má toto všetko nahradiť. Čaká sa, že tak spravíme my. Lebo Advent je zápas o srdce každého človeka, pre akého Mesiáša sa cezeň rozhodne a ktorému sa otočí chrbtom.



Ďalšie komentáre


- Nebojme sa strachu - Štvrtkový komentár Vatikánskeho rozhlasu - december 2015

- Kardinálov testament - Štvrtkový komentár Vatikánskeho rozhlasu - november 2015 (M. Gavenda)

- Konať či robiť? - Štvrtkový komentár Vatikánskeho rozhlasu - október 2015 (M. Gavenda)

- "Nič nie je náhodou" (problematika utečencov) - Štvrtkový komentár Vatikánskeho rozhlasu - september 2015 (M. Gavenda)

- Veriaci mágovia - Štvrtkový komentár Vatikánskeho rozhlasu (M. Gavenda)

- Keď rastie les (Devínčan)




Nebojte sa strachu!


Do atmosféry, vybičovanej neurózou predvianočného zhonu, pracovným tempom končiaceho sa roka a strachu zaznievalo aj tohto roku posolstvo anjelov: Sláva Bohu na nebi, pokoj ľuďom na zemi. Tak ako po každý rok a predsa zdá sa, že inak než v predchádzajúce. Celkový životný stres, ktorý vrcholí paradoxne cez sviatky pokoja, radosti a príchodu Boha, ktorý sa stal chudobným, aby nás všetkých obohatil, zatemňujú aj nové mraky. Je nimi strach. Strach zo skutočných ohrození i strach, vyvolávaný kvôli strachu.

	Asi len mimoriadne povrchnému človeku uniká nápadná ostentatívnosť a masívna mediálna podpora, s ktorou sú spojené následné opatrenia po skutočných teroristických útokoch, a najmä na miestach, ktoré sa za také len vopred označia a stanú sa terčom mediálneho terorizmu. Pritom, ako poznamenal istý komentátor, rovnaké nebezpečenstvo je aj kdekoľvek inde, všade polícia o prítomnosti ohrozujúcich živlov dávno vie. Len je ťažké odhadnúť kľúč, podľa ktorého na niektoré až teatrálne veľkolepo zareaguje, a ktoré inde pokojne a nenápadne naďalej zapúšťajú korene. 

     Čo je najhoršie, túto situáciu sa nikto neodvažuje kritizovať, veď popri všetko umelom a cieľavedomom naháňaní strachu tu predsa len je aj reálne riziko. Kto si tu zoberie na svedomie vysmievať sa mu, „keby sa predsa čosi stalo“?! Aby bolo jasné o čom je reč, stačí jedna ukážka z včerajšej Plusky: „Je to prvýkrát, kedy sa Svätý rok koná počas existencie takzvaného Islamského štátu, takže Rím zmobilizoval mimoriadne bezpečnostné prostriedky, hoci žiadna konkrétna hrozba nie je známa. Od skorých ranných hodín prichádzali na Svätopeterské námestie tisíce veriacich a všetci museli prejsť prísnou kontrolou. Neušli jej podľa agentúry Reuters ani členovia diplomatického zboru a dokonca ani kňazi. "Riziko, že bude spáchaný teroristický útok nikdy nie je nulové. Nedokážeme zaručiť absolútnu bezpečnosť, ale snažíme sa zabezpečiť takú úroveň, akú si ľudia oprávnene želajú," povedal veliteľ rímskej polície Franco Gabrielli. Nad Rímom je v utorok vyhlásené bezletové pásmo, úrady zakázali prevoz plynu, zbraní, benzínu, výbušnín aj pyrotechniky. V okolí Vatikánu platí zákaz vjazdu vozidiel a z bezpečnostných dôvodov boli zaplombované alebo odvezené odpadkové koše. Na zaistenie bezpečnosti boli okrem policajtov povolaní aj vojaci. Podľa niektorých pútnikov boli tieto opatrenia premrštené. "Naháňa mi to strach. Tí, ktorí prichádzajú ako pútnici, nachádzajú vojakov s automatickými zbraňami, je do desivé, cítite sa ohrození," povedala talianska turistka Daniela Santiová. Nedávne útoky v Paríži odradili mnoho ľudí, takže hotely zaznamenali rušenie pobytov, menšie tržby majú tiež obchody“. To je to podstatné, čo sa väčšina sveta dozvie o otvorení Roka milosrdenstva, v ktorom je pravá nádej, pevná istota i jediná záchrana.

	Pri pohľade na súčasné dianie vzniká dojem akoby dokonca teroristi a médiá chcene či nechcene tvorili zohraný tandem. Veď cieľom teroristických útokov je najmä nahnať strach. A presne ten istý cieľ sledujú aj policajné opatrenia a médiá. Aby náš komentár nenabral nádych konšpiracionalizmu, sústreďme sa na podstatu problému, na samotný strach. Ten v súčasnej situácii ničí a ohrozuje všetkých. Teoreticky sme ohrození všetci, prakticky takmer nikto. Ale terorizuje nás samotná neistota a strach. Ich opačným pólom je dôvera a odvaha. Kresťania majú pre ne tie najsilnejšie garancie: „Nebojte sa, ja som premohol svet“, „nebojte sa, pre Otca ste dôležitejší ako množstvo vrabcov, ešte aj vlasy na hlave máte spočítané...“. V boji s terorom strachu máme predsa aj na Slovensku veľmi silný precedens.

      Celá mašinéria totalitného režimu fungovala na strachu. Vojenská veľmoc, ktorá pravidelne predvádzala na vojenských prehliadkach svoju silu, skrytá sieť tajnej polície a desaťtisíce platených spolupracovníkov vytvárala atmosféru neistoty, strachu povedať, čo si myslím... Túto obrovskú veľmoc dokázala odzbrojiť jednoduchá vec: nebáť sa jej a dať aj najavo, že sa jej nebojíme. O Jánovi Pavlovi II. toto konštatuje jeho sekretár a terajší krakovský kardinál Stanislav Dziwisz. Pápežova odvaha vlievala odvahu. Bol to predovšetkým jeho osobný postoj, ktorý mohli vidieť milióny ľudí. Aká to bola odvaha? Stačí dať si do jedného radu fotografie pápeža s radostným úsmevom, pevnými, povzbudivými gestami a pápeža nesmierne sústredene ponoreného do modlitby, chvíľami utrápeného, odovzdaného, a postupne aj čoraz viac trpiaceho. Toto je naďalej cesta Cirkvi. Ukazuje to aj súčasný pápež František. Veľká ustarostenosť o osudy akokoľvek trpiacich a ohrozovaných ľudí, odvážne pomenovávanie príčin i dôsledkov, ale aj slová vždy plné optimizmu a rovnako radostná aj jeho tvár, keď sa stretá s ľuďmi. 

	Strach znamená ničiť reálnu prítomnosť eventuálnymi hrozbami v budúcnosti. „Strach je zlý radca“, hovorí príslovie, hoci iné dodáva, že „bdelé a prezieravé obavy sú matkou istoty“. „Strachu viac prináleží prijímať rady než robiť rozhodnutia.“ Dajme si poradiť svedectvom mučeníkov i našou vlastnou nedávnou skúsenosťou. Ale pozrime sa aj na hlbšie súvisy: Strach v našom osobnom i v globálnom kontexte je dôsledkom nezvládnutej slobody. Slobody, ponímanej ako odstránenie prekážok, aby každý mohol sledovať svoj vlastný zámer. Práve odstránenie všetkých prekážok, najmä svedomia, robia zo slobody najväčšie ohrozenie. Kde sa vytratí svedomie, musí nastúpiť polícia. K najsilnejším ľudským túžbam patrí túžba po slobode a túžba po istote. V ohrození slobody sa človek stáva ochotný prijať pevnú ruku, len aby mal akú takú istotu.

      Na vlastné oči vidíme ako sa napĺňa, čo kardinál Ratzinger napísal už pred dvomi desaťročiami: „Individuálna sloboda, zbavená akéhokoľvek obsahu a predložená ako samoúčelný cieľ, ku ktorému treba smerovať, napokon likviduje samu seba. Individuálna sloboda môže existovať len v systéme slobody pre všetkých. Potrebuje kritériá a limity, inak sa stane násilím proti iným slobodám. Nie celkom bez dôvodu tí, čo si prajú nastoliť totalitný režim, sa najskôr snažia vštepiť do jednotlivcov postoje takejto anarchistickej slobody a vytvoriť tak situáciu boja všetkých proti všetkým. Do nej potom vstúpia s vlastným programom poriadku, aby sa mohli predstaviť ako skutoční spasitelia ľudstva.“ Totalita je však istota bez slobody. Na inom mieste (diela Chváloreč na svedomie) kardinál Ratzinger hovorí: „človek, ktorý stratil prístup k nekonečnu, k Bohu, je protirečivým bytím, nevydareným produktom. Tu sa jasne ukazuje logika hriechu: tým, že človek chcel byť ako Boh, hľadá absolútnu nezávislosť. Aby si vystačil sám so sebou, musí sa stať nezávislým, musí sa emancipovať aj od lásky, ktorá je vždy slobodnou milosťou. No práve tým sa človek oddeľuje od pravého bohatstva svojho bytia. Stal sa prázdnym a tak sa opozícia proti vlastnému bytiu stáva nevyhnutnosťou. „Nie je dobré byť človekom“, logika smrti patrí k logike hriechu“.

	Zo všetkého, čo sme stihli naznačiť teda vypláva, že je to viera, ktorá nám vždy podáva dôvody do nádeje a istoty, a že je to praktický náboženský život, ktorý ponúka model prežitia súčasnej všestranne ohrozovanej civilizácie. Dobré je žiť z tejto istoty a nie je zlé povedať o nej aj druhým.
	


Kardinálov testament
(štvrtkový komentár - november 2015)


Po dlhom tichu, ktoré sa cez ostatné roky rozhostilo okolo kardinála Korca rozvlnila verejnú hladinu až jeho smrť. On medzitým žil svojim rytmom modlitby, utrpenia i stretania sa s ľuďmi. Prečo však to dlhé ticho o takej významnej osobnosti v čase, keď na každom kroku počúvame ako nám na Slovensku osobnosti chýbajú? V roku 2005 bol pri príležitosti Národnej púte na sviatok sv. Cyrila a Metoda v Nitre hlavným kazateľom kardinál Ján Chryzostom Korec. Pochopil výzvu chvíle a na udalosť, priamo prenášanú verejnoprávnym rozhlasom a televíziou sa svedomito pripravil. Vedel, že je to príležitosť ucelene prehovoriť k národu a odovzdať mu svoje duchovné posolstvo. Rozsiahlu homíliu koncipoval ako „celonárodné zamyslenie a spytovanie svedomia všetkých – veriacich, menej veriacich, nie veriacich i hľadajúcich“. Chcel národu položiť „závažné otázky o svojom mieste v dejinách a v Európe, o svojej vernosti zásadám, z ktorých sme sa pred tisíc rokmi zrodili k civilizovanému životu, či žijeme z pravdy o človeku, z pravdy o národe a o svete, z pravdy, z ktorej sme sa zrodili“.

	Homília vyvolala živý ohlas, mnohí sa domáhali jej textu a vyšla aj tlačou. No čoskoro po homíliu i po kardinálovi „zaľahla zem“. Kardinál to podľa istej „menšiny, ktorá sa tvári ako väčšina“ prehnal. Nepočínal si „korektne“, pomenoval verejne veci, o ktorých sa nezvykne hovoriť. V predchádzajúcom totalitnom režime by sa povedalo že viedol „protištátne reči“, „otvoril si ústa“. Na také reči sa vždy doplácalo. Za nekorektné reči dnes už človeka nezatvárajú do väzenia, len pred ním zatvárajú dvere, najmä do médií. Odvracajú sa od neho cudzí i vlastní. Nič nové pod slnkom ani v jeho živote. Tí, s ktorými prichádzal do ideového konfliktu sa vždy tvárili ako najväčší ochrancovia záujmov ľudu, slobody a šťastného života pre všetkých. Kardinál vedel, že na hodinu pravdy treba neraz dlho čakať a trpieť v úzadí. Vedel, že nad súčasnou civilizáciou ešte hodina pravdy neodznela. No vedel aj to, že by bolo od neho cynické vidieť, chápať, prizerať sa a mlčať. Kto má rád, varuje aj keď riskuje. Čo zlého to vlastne kardinál vo svojej reči povedal?

Prvý „politicky nekorektný“ krok kardinála Korca bol, že sa odvolával na tradíciu svätých Cyrila a Metoda, ktorí viacerým mienkotvorcom  priam ležia v žalúdku. Ďalej tvrdil, že sloboda môže byť aj ničivá. „Sloboda je osobitný dar človeka. Slobodou sa tvoríme na zrelých a zodpovedných kultúrnych ľudí. Avšak slobodou, ak ňou šliapeme po pravde života, človek môže aj znetvoriť seba i život okolo seba.“ Priemysel zábavy, do ktorého sú plne zapojené najmä médiá sa však môže stať tragickým „hraním sa na smrť“. Tú môže podľa kardinála vyvolať „zánik základných hodnôt, ktoré v nás doteraz stvárňovala kultúra a tradícia“ a spôsobiť tak kultúrnu smrť. Kým sa šíri kult zábavy, „kým sa aj u nás na Slovensku niektorí do úmoru zabávajú a majú na to dosť peňazí, mnohí naši ľudia a rodiny majú sotva na chlieb a oblečenie pre svoje deti. No zábava vo verejnosti prehlušuje chudobu a biedu“. Čo sa aj kardinálovi Korcovi zdá neuveriteľné je, že „mnohí toto zotročovanie mysle a života prijímajú doslova vďačne, dobrovoľne a priam s nadšením“.	

Kardinál vo svojom „celonárodnom spytovaní svedomia“ pripomína, že aj dnes sme svedkami, ako sa niekto pokúša vytláčať kresťanstvo zo života i z verejných inštitúcií na okraj spoločnosti, v snahe „slepo rozširovať slobodu až do nepríčetnosti a tým znova budovať vraj krajšie a svetlejšie začiatky.“ V človeku ako kardinál Korec, ktorý na vlastnej koži zažil falošnosť propagandy sa dvíha vlna odporu, keď vidí, že podobné manipulovanie pokračuje a moderné prostriedky mu pomáhajú aby bolo ešte účinnejšie. „Čo všetko robia s našou slobodou tí, ktorí majú peniaze a podrobujú si peniazmi naše duše i telá! Triedené a denne dávkované informácie z nás utvoria jednomyseľných ľudí – aj v pohľade na neresti a zločiny: všetkému budeme veriť a všetko prijímať ako stádo. Ak sa ľudia nevzoprú proti týmto trendom, naši vnuci budú mať možno plné žalúdky, ale prázdne hlavy, srdcia i svedomia“.

	V jadre historickej kázne sa kardinál Korec vyjadril v duchu svojho celoživotného presvedčenia, že normou a zdrojom mravnosti a teda aj záchrany a udržania civilizácie je Boh a život podľa jeho princípov. „Bez objektívneho morálneho základu niet ani pravej demokracie a záruky stabilného pokoja“. To, v čom kardinál vyvolal najviac rozhorčenia u tých, ktorí rozumeli, čo povedal, je ponímanie práva ako takého. O tom, čo je dobré a čo zlé, nemá právo rozhodovať žiadna väčšina, ani ústavná, ani iná. Rozhodnutia, ktoré nie sú v súlade s Božím zákonom alebo do prírody a človeka vpísaným prirodzeným zákonom, sú síce legitímne, ale nezákonné. Človek si uzurpoval právomoc, ktorá mu nepatrí. Takými nazval aj mnohé rozhodnutia slovenského parlamentu, aj rozhodnutia Európskej únie. Preto kardinál kladie zásadnú otázku: „Musí občan robiť alebo napomáhať zlo proti svojmu svedomiu? Cirkev v mene evanjelia hovorí jasné „nie“! Rozhodne nemusí! To je jasné slovo kresťanstva! Boha treba poslúchať viac ako ľudí!“ Takýto postoj je v zásadnom protiklade s „politickou korektnosťou“, ktorá sa dnes nosí. Spochybňuje samotné základy osvietenského liberalizmu, ktorý sa v Európe stáva nevyhláseným oficiálnym náboženstvo. Ako v minulosti, aj teraz kardinál vie, že nemôže mlčať. Pýta sa naliehavo: „Vieme to domyslieť? Nevidíme, aké otrasné rozmery vie bez svedomia nadobudnúť ľudské sebectvo, chamtivosť a ľudská nenávisť? Nevidíme, čo robíme so svojou zemeguľou, s pôdou, vodou a vzduchom...? Manželstvo a rodina jestvovali skôr než štáty ako prirodzené úctyhodné ustanovizne. Áno, jestvovali aj pred Slovenskou republikou a jej Národnou radou.“

	Propagandou šírené postoje sa stali pre mnohých takou samozrejmosťou, že dokonca vnímajú ako útok na svoju slobodu, keď niekto poukazuje, ako sa mýlia. Spolu s Milanom Rúfusom nazýva kardinál túto situáciu „lúpežou tisícročia“. Záverečná časť pamätnej i osudovej homílie je pozitívna a konštruktívna. Pre veriacich poukazuje kardinál na Krista ako ich svetlo a na všetkých sa obracia výzvou: „My všetci sme povolaní pokračovať a rozvíjať dielo svätých Cyrila a Metoda a svedomito, ba s radosťou ťahať brázdy národa i dnes i do budúcnosti. Ako strážcovia ducha a života národa, ako strážcovia života a dedičstva celého nášho Slovenska“. K týmto slovám samotného kardinála Korca možno krátko po jeho smrti dodať snáď len to, že aj keď nám už ako osobnosť a morálna autorita definitívne chýba, zanechal nám veľmi bohaté duchovné dedičstvo, ktoré ako maják zostáva živo hoci ticho a skryto prítomné medzi nami. Čaká na tých, čo objavia jeho skrytú hodnotu a dokážu z nej čerpať a ju rozvíjať.  





Konať či robiť  
(Štvrtkový komentár Vatikánskeho rozhlasu, október 2015)


Svojho času sa mladí slovenskí novinári urazili, keď som ich pre ich nekritickú servilnosť predpísaným mainstreamovým témam nazval Göbelsove vnúčence. Chvála Bohu, že v tomto Hitlerovom šéfovi propagandy nevideli svoj vzor a že mali ešte aspoň štipku súdnosti a nesnažili sa dokazovať, že na obvinení nie je kus pravdy. Nemecký filozof židovského pôvodu Günther Anders je v sebakritike ešte odvážnejší. Jedno zo svojich diel nazval „My, Eichmannove deti“. Adolf Eichmann, monštruózny postrach koncentračných táborov a hľadaný vojnový zločinec sa až do roku 1960 ukrýval v Argentíne. Tu ho vypátrala izraelská tajná služba Mosad a následne v Izraeli súdila i odsúdila.

Prekvapuje, že i na fotografiách z procesu, po ktorom ho čakala istá smrť pôsobí Eichmann dojmom pokojného, vyrovnaného človeka. V procese sa obhajoval základným argumentom, že ako vojak len plnil rozkazy, podobne ako vo vojne každý vojak plní rozkazy svojich nadriadených a preto sa necíti vinný za svoje konanie. Günther Anders, ktorý sa nedostal do Eichmannových rúk len preto, že sa mu podarilo emigrovať do Spojených štátov, má pramálo dôvodov cítiť k tomuto vojnovému zločincovi čo len štipku sympatie.

Svoje dielo „My, Eichmannove deti“ píše formou fiktívneho listu Eichmannovmu synovi, v ktorom vidí obraz nás všetkých, deti odosobnenej mašinérie egoistickéo konzumu a pretechnizovaného sveta. Podľa neho sa stávame sa väzňami veľmi komplexných výrobných, obchodných a politických reťazcov, v ktorých si vo vedomí všetkej počestnosti robíme svoju prácu, ako si ju robil aj Adolf Eichmann, a nie sme schopní dovidieť po finálne dôsledky nášho konania. Slovami Andersa „Posun z ľudského konania, pri ktorom si človek uvedomuje význam a dôsledky svojej činnosti smerom k robeniu charakterizuje komplexné systémy s obrovskou špecifikáciou jednotlivých pracovných úkonov, v ktorých si jednotlivec ťažko uvedomí dôsledky svojho konania a postupne stráca zmysel pre zodpovednosť“. 

Konzument sa necíti spoluzodpovedný za zločiny, spojené s predmetmi, na ktoré si on predsa poctivo zarobil a poctivo si ich kúpil. Napríklad smartfón, nástroj bežnej potreby ľudí vyspelého sveta, umožňujúci šetriť množstvo času, získať takmer neobmedzené informácie a pružne komunikovať s množstvom ľudí nikoho ani nenapadne považovať za niečo nemorálne. Na jeho fungovanie je nevyhnutý vzácny kov, ktorý sa získava z ľahko rádioaktívneho piesku coltanu. Ten sa doluje najmä v Demokratickej republike Kongo, kde ťažbu kontrolujú nadnárodné monopoly, chránené uplácanou vojenskou mašinériou. Boj o ťažbu už stál jedenásť miliónov obetí a deti, ktoré odmietajú bojovať ako vojaci sú nútené holými rukami hľadať v zemi vzácne minerály. Každé používanie smartfónu je aj účasťou na týchto zločinoch. My však v eichmannovskej mentalite tvrdíme, že robíme len to, na čo je prístroj určený.

Žiť v sférach rozvinutej konzumnej spoločnosti možno vďaka médiám, ktoré majú spájať ľudí a umožňovať rýchlu informovanosť vo veľmi izolovanom a dezinformovanom svete, ponorenom do zvláštnej narkózy bez názoru, citu a súcitu. Čo tu robiť? Presťahovať sa do rozvojových krajín a v nich na vlastnej koži zakúšať krivdu zo strany „tak isto dobrých a poctivých kresťanov“, za akých sa momentálne považujeme aj my? Problém by to nevyriešilo. Nič nevyrieši ani neustála kritika. Podnetné línie konštruktívnej alternatívy ponúka posolstvo pápeža Františka k minuloročnému 48. Svetovému dňu spoločenských komunikačných prostriedkov s programovým názvom „Komunikácia v službe autentickej kultúry stretnutia.“ 

Pápež neodmieta, ba oceňuje všetky vymoženosti moderných médií. Aby sme sa však nestali odosobneným strojmi, ktorí diktátorským ukazovákom vydávajú suché a neosobné pokyny stláčaním dotykovej obrazovky, ponúka alternatívu v podobe autentických medziľudských stretnutí. Kto dokáže byť ľudský k človeku, dokáže ľudsky používať aj komunikačné prostriedky. Pápež používa výraz „kultúra stretnutia“. Kultúra, to je vedomím úsilím vytvorený životný štýl. Stretnutie je stretnutím, keď sme disponovaní nielen dávať, ale aj prijímať, k druhému sa nielen priblížiť, ale stať sa jeho blížnym. Cirkev má byť domovom všetkých, a to nestačí len deklarovať. Na to sa treba ako k rodinným príslušníkom voči druhým aj správať. Viesť s nimi dialóg neznamená vzdať sa svojich vlastných myšlienok a tradícií, ale vzdať sa nároku, že sú jediné a absolútne. 

Rýchlej a anormnej záplave informácií, pri ktorej si nestíhame uvedomiť ich obsah ani dosah, radí pápež učiť sa získať určitý zmysel pre pomalosť a pokoj, vytvoriť si ticho na počúvanie. „Ak naozaj túžime počúvať iných, potom sa naučíme pozerať na svet inými očami a oceniť ľudskú skúsenosť, ktorá sa prejavuje v rozličných kultúrach a tradíciách“, radí pápež František. Na otázku, čo pre Ježišových učeníkov znamená stretnúť človeka, kladie ako modelovú situáciu podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi. Komunikovať s niekým možno až vtedy, keď sa mu staneme blížnym, keď sa zaangažujeme do jeho osobných životných osudov. Skutočne komunikuje len ten, kto dáva do hry seba samého“, nie iba kliká v imaginárnom svete.

Ti, čo prišli k Jordánu, aby sa dali Jánovi pokrstiť, neboli žiadni anjeli. Keď sa pýtali, čo majú robiť, najväčší z prorokov im neradil zanechať hriešny svet a utiahnuť sa do samoty púšte či komunity zasvätených, napríklad do blízkeho Kumránu. Povzbudzoval ich vrátiť sa naspäť na miesta svojho povolania: mýtnikov na mýtnicu, vojakov k armáde, obchodníkov do obchodov. Svet sa zmení len vtedy, keď doňho vstúpia zmenení ľudia. A keď hneď nie celý svet, tak aspoň ten okolo nás. 

Počuť z úst Žida, že naša, a teda aj jeho generácia sme „Eichmannove deti“, je tvrdá výčitka. A to pre zdanlivo banálny rozdiel: že už len robíme a nie konáme. Vyslobodiť sa z narkózy, v ktorej nás udržiavajú médiá jednostrannými informáciami, zakrývajúcimi dôsledky sebeckých záujmov svetového kapitálu a ponúkajúce len konzum a konzum možno veľmi prakticky a jednoducho osvojovaním si kultúry stretnutia. Znamená to napríklad vedome a prakticky čeliť anonymite sídlisk, vlastného vchodu, bytov na tej istej chodbe, ľudí na ulici, v zamestnaní a to záujmom, počúvaním, tichom na rozmýšľanie a kritickou ale konštruktívnou diskusiou. Len tak sa z eichmannovských detí konzumistickej kultúry môžu opäť stať Božie deti a do pozemského pekla zažiariť lúče prichádzajúceho Božieho kráľovstva.






Nič nie je náhodou

(Štvrtkový komentár – september 2015)

Od témy utečencov by už mal človek chuť najradšej utiecť. Nie, že by nebola aktuálna, protiví sa skôr spôsob, akým je celý komplexný fenoménom všeobecne prezentovaný. Franklin Delano Roosvelt sa už pomaly pred storočím vyjadril: „V politike sa nič nenecháva na náhodu. Ak sa niečo deje, môžete sa staviť o čokoľvek na svete, že sa to deje presne tak, ako sa to diať má.“ Keď si v posledných týždňoch človek pozrie spravodajstvo ktorejkoľvek televízie, listuje mienkotvornú dennú tlač i magazíny, zo všetkých nápadne unisono rezonuje tá istá utečenecká pesnička. Rovnaký scenár, povinné prvky. Ako filmové týždenníky z päťdesiatych rokov - dokonca nechýbajú ani transparenty, vítajúce „osloboditeľov“, akurát už nimi nemyslia sovietskych vojakov. Aj táto propagandistická zhoda je súčasťou nielen Roosveltovej skúsenosti, že sa nič nenecháva na náhodu. Do diskusie sa teda žiada povedať aspoň pár jednoduchých téz.

Keď prebiehal naplánovaný integračný proces a rozširovanie Európskej únie a bolo fakticky nemožné, aby do nej nevstúpila krajina, ktorej bolo určené vstúpiť, politici i médiá sa radi oháňali aj výrokmi Jána Pavla II. Ten bol podľa nich jednoznačne za Európsku úniu. Samotný Jána Pavol II. sa opakovane vyjadroval zhruba v tomto duchu: „Ak v Európskej únii prevládnu duchovné a kultúrne hodnoty, bude požehnaním; ak materiálne záujmy, bude kliatbou“. My už môžeme posúdiť i pocítiť, ktoré z hodnôt v nej prevládajú a nakoľko... Podobne sú neustále pristrihované aj výroky pápeža Františka. Posledne jeho výzvy na prijatie utečencov. Aj tie treba brať v kontexte. Je všeobecne známe, že pápež si s rovnakou priamosťou nedáva servítku, aj keď hovorí o príčinách migrácie, o egoizme bohatých krajín a záujmových skupín. Stačí si prečítať jeho nedávnu encykliku Laudato sí. Nehovorí sa ani o jeho naliehavých výzvach na hľadanie politického riešenia. Cituje sa len vtedy a len tak, ako to vyhovuje. 

Vráťme sa k pápežovmu príhovoru pred modlitbou Anjel Pána minulú nedeľu. Čo tu vlastne povedal sám pápež František? Počúvajme slovo za slovom: „Tvárou v tvár tragédií desaťtisícov utečencov, utekajúcich pred smrťou, vojnou a hladom“ evanjelium žiada, aby sme boli „blížnymi“ tým najmenším a opusteným.“ V ďalších slovách, ako vieme, pápež navrhuje praktické formy pomoci, do ktorej vyzýva najmä všetky farnosti. Pápež teda hovorí o tých, ktorí utekajú pred smrťou, vojnou a hladom. Masové regrutovanie hľadačov bezstarostného života, ktorým ich má plným priehrštím zahŕňať blahobytná spoločnosť, tu nie je ani slova. A hovorí „tvárou v tvár najmenším a opusteným“. Znamená to, že situáciu treba posudzovať na tvári miesta a že v spleti rozmanitých záujmov treba  medzi utečencami rozoznať „najmenších a opustených“. Konkrétnu pomoc možno a treba poskytnúť len skutočnej konkrétnej núdznej osobe, podľa povahy jej núdze.

	Katolícka morálka pozná termín „poradie služby k blížnemu“. Bezprostredná veľká hmotná núdza tu má prvé miesto a zaväzuje konať okamžite a účinne. Keď je však potrieb veľa a možnosti sú obmedzené, nemožno pomôcť rovnako všetkým a vo všetkom. Na prvom mieste sú vtedy najbližší rodinní príslušníci. Potom príbuzní vo viere. Veľká duchovná núdza má prednosť pred menšou hmotnou a podobne... Katechizmus Katolíckej cirkvi okrem iného hovorí (článok 2241): „Bohatšie národy sú povinné, nakoľko je to možné, prijať cudzincov, hľadajúcich bezpečnosť a prostriedky na živobytie, ktoré nemôžu nájsť vo svojej pôvodnej vlasti. Verejná moc má dbať na zachovávanie prirodzeného práva, ktoré stavia hosťa pod ochranu tých, čo o prijímajú“ Ale odpoveď je vyvážená, keď dodáme aj druhú časť toho istého článku: „Politické autority môžu vzhľadom na spoločné dobro, za ktoré sú zodpovedné, podriadiť uplatňovanie prisťahovaleckého práva rôznym právnym podmienkam, najmä čo sa týka povinností prisťahovalcov voči krajine, ktorá ich prijala. Prisťahovalec je povinný s vďakou rešpektovať hmotné a duchovné dedičstvo krajiny, ktorá ho prijala, poslúchať jej zákony a prispievať na jej náklady“. Toľko Katechizmus.

Spomíname to preto, že veriaci sa neraz ocitajú v situácii, keď nevedia, komu skôr pomáhať. Ale aj preto, že hrozí isté morálne vydieranie veriacich, aby napomáhali veľké mocensko-politické záujmy tých, ktorí na konfliktoch bohatnú a dôsledky hádžu v konečnom dôsledku na plecia druhých, zasievajúc nové konflikty, ktoré sú pre isté skupiny vždy najistejším zdrojom zisku.

Zdá sa opodstatnený aj iný názor, vychádzajúci zo slovenskej situácie. Spoločnosť tu len ťažko dokáže zabezpečiť základné podmienky dôstojného života státisícom vlastných občanov, ktorí v celoživotnej poctivej a tvrdej práci odvádzali nemalé percento svojich príjmov na zaistenie svojej staroby a ničili si zdravie a životné sily v službe spoločného dobra, ktoré potom iní rozkrádali a súkromne sa obohacovali. Táto spoločnosť sa musí prednostne postarať o týchto svojich občanov pred hľadačmi lacného blahobytu.

Kresťanská morálka samozrejme nemôže odmietať konkrétneho núdzneho človeka len preto, že sa stal obeťou egoistickej hry iných. Ak poznáme celkové postoje pápeža Františka, popri starosti o núdznych, ktorí sú jeho srdcu veľmi blízki, má tento pápež nemalú starosť o bohatých veriacich členov dominujúcej západnej kultúry, tvorenej prevažne kresťanskými krajinami. Tí sa uzatvárajú do ničivého egoizmu, ktorý je pápežovi z „chudobného juhu“ zjavne odporný. Keď ich vyzýva prijať do svojho stredu núdznych, robí to aj kvôli nim samým. Chce tým dosiahnuť, aby konečne prestali myslieť len na seba. Duchovne sú totiž neraz ešte ohrozenejší a núdznejší než utečenci, čo potrebujú ich pomoc. 

Každá minca má dve tváre. I na súčasné dianie sa treba pozerať aj inak než na úradnú verziu mainstreamovej propagandy médií, ktoré patria takmer výlučne bohatým záujmovým skupinám. Na druhej strane si treba uvedomiť, že najmä internetom šírené iné pohľady na tému utečencov sú veľmi často z pozadia platené a tvorené zas inými mocenskými záujmovými skupinami a treba ich tiež brať s potrebným nadhľadom a odstupom. Ak vyvolávajú hnev a nenávisť, pochádzajú isto od Zlého. Najpotrebnejší je však duchovný nadhľad, ktorým sa má veriaci pozerať na každú situáciu. Hľadať, akú nám v nej Boh posiela novú výzvu. A ak sú tu riziká a ohrozenia, pýtať sa, či nie sú priamym dôsledkom málo evanjeliového a veľmi egoistického života veriacich pôvodne kresťanskej Európy. Na záver teda môžeme parafrázovať Roosveltov výrok a povedať, že „pre kresťana nič nie je náhodou. Ak sa niečo deje, môžeme sa staviť o čokoľvek na svete, Boh tú má svoj prozreteľný plán“. 






Veriaci mágovia

Púte a iné náboženské stretnutia, na ktoré bolo toto leto bohaté, ponúkli možnosť mnohých stretnutí s horlivými veriacimi. Keď vznikol priestor na diskusiu, na veľké prekvapenie sa ukázalo, že i medzi praktizujúcich veriacich, z ktorých väčšina pristupuje denne k sviatostiam, sa nenápadne infiltrovalo nemálo starého pohanstva. Pod rúškom zbožnosti a vďaka náboženskej nevedomosti. Zdá sa preto veľmi aktuálne pripomenúť si, čo hovorí Katechizmus Katechizmus katolíckej cirkvi, keď vysvetľuje hriechy proti prvému prikázaniu Desatora. Hovorí stručne a jasne: „Prvé prikázanie zakazuje uctievať iných bohov okrem jediného Pána, ktorý sa zjavil svojmu ľudu. Zakazuje poveru a neúctu voči Bohu.“ K prejavom neúcty patrí najmä povera, modloslužba, veštenie a mágia. Keď sa nane pozrieme zbližša, rýchlo zistíme, že na prekvapenie skutočne hrozia aj horlivým praktizujúcim veriacim. 
  
Povera, hovorí katechizmus, je určitým spôsobom zvrátená prepiatosť zbožnosti. Je vybočenie náboženského cítenia a úkonov, ktoré ono ukladá. Môže vplývať aj na kult, ktorý vzdávame pravému Bohu, napríklad keď sa pripisuje takmer magická dôležitosť určitým, ináč oprávneným alebo potrebným praktikám. Pripisovať účinnosť modlitieb alebo sviatostných znakov iba ich materiálnej stránke bez ohľadu na vnútorné dispozície, ktoré vyžadujú, znamená upadnúť do povery“. Toľko Katechizmus. Sem treba zaradiť napríklad množstvo internetom šírených odkazov typu: ak sa túto modlitbu pomodlíte tri krát denne sedem dní po sebe, a správu rozpošlete ďalším siedmym ľuďom, ktorých máte radi, do desať dní sa vám splní to či ono...“ Zaiste, kvôli udržaniu pozornosti a potrebnému rytmu je osožné modlitby si počítať. O tom je napríklad modlitba ruženca. Ale ak účinok modlitby pripisujeme samotnému predmetu, aj ružencu, soche, milostivému obrazu, alebo samotnému číslu a nie nášmu vnútornému vzťahu k Bohu či svätým a pôsobeniu milosti, sme v náboženskej povere.

O modloslužbe Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí: „Prvé prikázanie odsudzuje mnohobožstvo (polyteizmus). Vyžaduje od človeka, aby neveril v iných bohov okrem Boha, aby neuctieval iné božstvá okrem Jediného.“ Sväté písmo neprestajne pripomína toto odmietnutie modiel zo striebra a zo zlata“, ktoré „sú dielom ľudských rúk“, ktoré „majú ústa, ale „nehovoria, majú oči, a nevidia“. Tieto márne modly robia márnym aj človeka: „im budú podobní ich tvorcovia a všetci, čo v ne veria“, hovorí žalmista (Ž 115). Katechizmus, základ katolíckej náuky, vysvetľuje, že „modloslužba sa netýka len nepravých pohanských kultov. Zostáva trvalým pokušením pre vieru. Spočíva v zbožšťovaní toho, čo nie je Boh. Modloslužbou je, keď si človek ctí a uctieva stvorenie namiesto Boha, či už ide o bôžikov, alebo o zlých duchov (napr. satanizmus), o moc, rozkoš, rasu, predkov, štát, peniaze a podobne“. Modlou môže byť vlastný dom, oblečenie, zdravie i vlastné deti. Jednoducho povedané všetko, čomu dávame prednosť pred Bohom, teda väčšinou veci samé o sebe dobré. Dobrým barometrom na odhalenie skrytých modiel je spýtať sa, kvôli čomu najčastejšie nestíham modlitbu, zanedbám nedeľnú omšu, k čomu mi najčastejšie pri modlitbe odbiehajú myšlienky. V konzumnej spoločnosti, kde sa z každej strany natíska ponuka hmotných vecí napĺňa klaňanie sa mamonu miesto Boha človeka oveľa účinnejšie, než by sa na prvý pohľad zdalo.

Ďalšie vážne prehrešenia proti základnému postoju úcty voči pravému Bohu je veštenie a mágia. Dnes sú doslova v móde. Mnohí veriaci si ani nevšimnú, ako ľahko sa zamotajú pod ich vplyv. Človeka odjakživa zaujíma, čo ho očakáva v budúcnosti. Katechizmus učí, že „správny postoj kresťana, čo sa týka budúcnosti, spočíva v tom, že sa s dôverou odovzdáva do rúk Prozreteľnosti a zrieka sa každej nezdravej zvedavosti v tomto ohľade. Nepredvídavosť však môže byť nedostatkom zodpovednosti“ Katechizmus však zdôrazňuje, že „treba odmietnuť všetky formy veštenia: uchyľovanie sa k satanovi alebo k zlým duchom, vyvolávanie mŕtvych alebo iné praktiky, o ktorých sa mylne predpokladá, že „odhaľujú“ budúcnosť. Tieto praktiky sú veriacemu na prvý pohľad cudzie a v rozpore s úctou k Bohu. 

Ten istý článok Katechizmu však dodáva, že aj „používanie horoskopov astrológia, čítanie z ruky, výklad predpovedí alebo osudov, jasnovidectvo a uchyľovanie sa k médiám prejavujú vôľu mať vládu nad časom, nad dejinami a nakoniec nad ľuďmi a zároveň túžbu nakloniť si skryté mocnosti. Sú v protiklade s úctou a rešpektom spojenými s láskyplnou bázňou, ktoré sme povinní mať jedine voči Bohu“. „Všetky praktiky mágie alebo čarodejníctva, ktorými si človek chce podmaniť skryté mocnosti, aby ich postavil do svojich služieb a dosiahol nadprirodzenú moc nad blížnym – hoci aj preto, aby mu získal zdravie –, vážne odporujú čnosti nábožnosti. Aj nosenie amuletov si zasluhuje výčitku. Špiritizmus je často spojený s vešteckými a magickými praktikami. Preto Cirkev upozorňuje veriacich, aby sa ho chránili. Uchyľovanie sa k tzv. tradičným spôsobom liečenia neoprávňuje ani vzývanie zlých mocností, ani zneužívanie dôverčivosti iných.“ 

	Z mnohých stretnutí s veriacimi a rozhovorov na uvedené témy sa často ponúka jedna širšia otázka: Máme množstvo kvalitnej duchovnej literatúry, náboženské médiá, stáročiami osvedčená náboženská prax nám ponúka krásne a duchovne bohaté formy pravej úcty k Bohu a prehĺbenia duchovného života. No praxi jej veriaci venujú tak málo pozornosti a času. No len čo sa objaví nejaká pochybná kniha, stáva sa bestsellerom, ľudia ju čítajú so zatajeným dychom, požičiavajú od človeka k človeku, propagujú, okamžite ju celú ovládajú, dokážu so zápalom diskutovať a neraz až sa hádať, tak presvedčivo sa stotožnia s pomýleným postojom. Nevdojak prichádzajú slová Jánovho Prológu: „ľudia milovali viac tmu, lebo ich skutky boli zlé“. Hoci ten istý Prológ hovorí, že tým, ktorí uveria Ježišovmu slovu, dáva moc stať sa Božími Synmi. Aby sme túžili po duchovnom živote, je potrebné jeho poznanie. Náboženská osveta širokých vrstiev veriacich, katechéza dospelých, hovorenie aj o veciach, ktoré sa zdajú pre veriaceho sa teda na základe skúseností ukazuje ako veľmi naliehavá potreba. 




Keď rastie les...  (Devínčan, november 2014)


„Keď rastie les...“ – treba si pozrieť fotografie spred pár rokov... Milí Devínčania, rád by som sa podelil s pár informáciami o najnovších osudoch devínskeho Kostola sv. Kríža. Nielen že po Devínskom hrade patrí tento najstarší činný bratislavský kostol k najvýznamnejším dominantám obce, ale je to aj priestor, kde sa pre značnú časť Devínčanov koná ročne najviac „podujatí“ - ak sa vyjadríme civilným slovníkom. Práve fotografie spred pár rokov by pripomenuli, že tu prebiehajú pomalé, ale neustále zmeny, cielene smerujúce ku kompletnej vnútornej i vonkajšej obnove tejto národnej kultúrnej pamiatky. Posledný údaj je dôvodom, že každý krok predchádza veľmi dôsledný schvaľovací proces zo strany Krajského pamiatkového úradu. Ten zas predpokladá kvalitné spracovanie dokumentácie. Je to však garancia, že práce prebiehajú na vysokej odbornej úrovni.

Čo teda sa konkrétne spravilo? Najurgentnejšou bola generálna oprava strechy pred tromi rokmi, ktorá bola v havarijnom stave. Znamená to však, že po dobu 5 rokov musí neveľká skupina devínskych veriacich každý mesiac nazberať 1 000 Eur na splácanie bezúročnej pôžičky. Napriek tomu sa za posledný rok podarili ďalšie významné kroky na ceste ku generálnej oprave. Bolo vymenených šesť okien hlavnej lode, čím sa zlepšila tepelná izolácia a zamedzila kondenzácia pár a ich stekanie po stenách kostola. Náklady sme riešili tak, že šesť rodín si „adoptovalo“ jedno z okien – darom 1.500 Eur. Vďaka!

Popri splácaní strechy sa vďaka veľkorysosti Devínčanov podarilo vymeniť zložitú zvonovú stolicu, opraviť mechaniku zvonov, sfunkčniť kostolné hodiny (hoci vďaka stojacim bola Cirkev stále v niečom pozadu a v niečom popredu...). Cez tento rok prebehli aj dva náročné výskumy, archeologický a reštaurátorský, s vypracovaním rozsiahlej dokumentácie. Okrem iného je nevyhnutným predpokladom každého z ďalších krokov obnovy chrámu. Ak opäť spomínam financie, tak preto, aby som cez ne ocenil veľkodušnosť zainteresovaných: Do rozpočtu (cca 40.000 Eur) prispelo Ministerstvo kultúry grantom 10.000 Eur, farnosť sa zaviazala podieľať minimálne sumou 2 600 Eur. Za symbolickú cenu spravili tie isté práce Ing.arch. Šurín a ing.arch. Paulusová. Okrem iného sa dospelo k cenným poznatkom, ktoré plánujeme zhrnúť v informatívnej brožúre. Aktuálne vydal KPU záväzné stanovisko k projektu riešenia zavlhania kostola, čo je jeden z najnáročnejších krokov.

Samostatnou kapitolou bolo internetové hlasovanie za obnovu portálu kostola, vyhlásené Nadáciou VUB. Zmobilizovalo tisíce známych i neznámych záujemcov o Devín po celom Slovensku i svete a prebudilo veľké zanietenie. Viaceré deti vstávali skoro ráno, aby v škole mohli odkliknúť hlas devínskemu portálu ešte pred vyučovaním zo všetkých školských počítačov, mnohé rodiny si nastavovali budík, aby aj v noci mohli odkliknúť svoj hlas každé štyri hodiny. Vďaka tomuto úsiliu i diplomacii napokon náš portál nielen získal podporu 25 000 Eur, ale ju dostali aj ďalší dvaja kandidáti. Reštarurovanie vzácneho portálu bolo ukončené koncom augusta, prebiehajú práce aj na vedľajšom.

Viac než kostol je pre samotnú farnosť dôležitá komunita farníkov. A tá je typicky „devínska“, otvorená, obetavá, dynamická a čo do vekového priemeru mladá. Za zmienku stojí, že v každú nedeľu sa počas kázne poriada paralelný program v sakristii („katedrálke“) pre pekný strapec devínskych detí, čo je zážitok pre ne a úľava pre rodičov. Súčasťou nášho spoločenstva je aj rastúca skupina „cezpolných“ účastníkov farského života. Pozoruhodné sú „kávy“ pred kostolom, v zimnom období v kostole, bezprostredne po omši. Kávu čaj a iné drobnosti pripraví v každú nedeľu jedna z rodín. Je to príležitosť na priateľské stretnutie. Počítal som, že ako novinka sa táto prax udrží pár mesiacov a zanikne. Na prekvapenie trvá pravidelne už šiesty rok. Okrem toho každý rok poriadame v kostole niekoľko koncertov, ktoré sú zo strany vystupujúcich všetky prejavom nezištnosti. Bez nadsázky a pri každej príležitosti zdôrazňujem, že „Devín je laboratórium budúcnosti“ a mám na to aj veľa pádnych dôkazov.

Týmito pár riadkami som chcel poinformovať aj o menej viditeľných počinoch a najmä vyzdvihnúť, oceniť a poďakovať za permanentnú veľkodušnosť a aktívnu účasť devínskych veriacich, osobnú i materiálnu, na všetkých podujatiach. Verím, že naše spoločenstvo bude prirodzene rásť a čo sa týka kostola, vyslovujem nahlas „zbožné prianie“ aby na budúci rok o tomto čase už bola kompletne opravená fasáda a okolie kostola. Ešte raz všetkým vďaka a prajem aby sa podobne naďalej rozvíjali aj mnohé iné aktivity našej devínskej komunity.


					Marián Gavenda, farár pre všetkých
Kontakt: gavenda@rcc.sk
Upozornenie: Všetky texty, fotografie, audio a video nahrávky sú chránené autorským zákonom. V prípade záujmu o zverejnenie kontaktujte autora.